Most do neznáma
Nevyhnutnosť odovzdania moci v štáte je daná pomerom medzinárodných a vnútorných síl. Spôsob realizácie potom do značnej miery závisí od talentu zúčastnených hráčov, ich schopnosti riskantne improvizovať, ale aj od ich pripravenosti.
O forme odovzdania politickej moci v Československu sa začalo s konečnou platnosťou rozhodovať 18. septembra 1989.V ten deň napísali hudobný skladateľ Michal Kocáb a novinár Michal Horáček list predsedovi federálnej vlády. Okrem obvyklých viet známych z korešpondencie vtedajších opozičných skupín i základných organizácií KSČ o tom, že sa v spoločnosti nazhromaždilo napätie a hodnotenie udalostí je spleťou emócií, obsahoval list aj niečo navyše. Podľa jeho autorov sa v dôsledku propagandistickej kampane proti výzve Niekoľko viet vytvorili medzi zástupcami polarizovaných síl také bariéry, že je prakticky nemožné, aby sa stretli a pokúsili nájsť riešenie tohto problému. To ale nebola celkom pravda, barikády mali oveľa starší dátum. Avšak M. Kocáb a M. Horáček ešte v liste napísali: "Dovoľujeme si Vás preto informovať, že prichádzame s iniciatívou MOST, prostredníctvom ktorej sa budeme usilovať o utvorenie priestoru a mechanizmu diskusií medzi zástupcami najrôznejších myšlienkových prúdov." Cieľom nemalo byť zbližovanie stanovísk či dokonca dosiahnutie súhlasu, ale to, aby sa antagonistické sily "priamo zoznamovali so stanoviskami druhých strán, a tak sa vyhli zbytočným omylom".
Slovo a čin
Iniciatíva MOST nebola literárnou pózou. Deň po odovzdaní uvedeného listu v podateľni Úradu predsedníctva vlády sa jeho autori ohlásili na sekretariáte predsedu vlády. Ešte v ten deň prevzal poradca premiéra na nimi zorganizovanej schôdzke s J. Křižanom, vtedy veľmi aktívnym disidentom a neskorším námestníkom ministra vnútra, materiál pre predsedu vlády. Materiál ponúkal rokovanie a informoval o pripravovaných akciách opozície. K priamemu rokovaniu predstaviteľov moci s vodcami opozície z najrôznejších dôvodov vtedy nedošlo. O tejto skutočnosti potom po dohodnutej desaťdňovej lehote verne informovalo Rádio Slobodná Európa, čím sa situácia rozhodne nezjednodušila, avšak výrazne posunula. Nadviazalo sa spojenie, ktoré sa v novembrových dňoch ukázalo ako rozhodujúce. M. Kocáb potom na ďalšej schôdzke vo vinárni s poradcom premiéra abstraktne diskutoval na tému, ako sa technicky pripravujú stretnutia znepriatelených strán
V novembri 1989 sa neuskutočnilo jediné stretnutie medzi L. Adamcom a opozíciou, ktoré by nebolo pripravované pomocou telefonátov a osobných návštev M. Horáčka a M. Kocába. Prostredníctvom nich sa dohadovalo zloženie delegácií, výber miesta, hodina stretnutia aj program rokovania. Autori iniciatívy MOST sa zúčastnili na všetkých spoločných schôdzkach, na ktorých v prípade potreby upokojovali atmosféru rokovania. Prinášali pre L. Adamca listy s návrhmi Občianskeho fóra na zloženie vlády; M. Kocáb odniesol pripravený prejav premiéra M. Čalfu pred Federálnym zhromaždením, kde sa na post prezidenta navrhoval V. Havel, vopred na osobnú konzultáciu s budúcou hlavou štátu.
Samozrejme, že to mohol urobiť ktokoľvek iný - moc vtedy predsa ležala na ulici. Ale neurobil. Chcelo to riadnu dávku vnútorného presvedčenia, praktickej dôslednosti, ochoty riskovať bez znalosti výsledku a bez prítomnosti televíznych kamier. Chcelo to aj vedieť, komu ráno 17. novembra zavolať a povedať, že je síce víkend, ale časy sú zlé a oni si želajú, aby im ten na druhom konci drôtu zabezpečil okamžité stretnutie s predsedom federálnej vlády. A po získaní súhlasu ísť za L. Adamcom do jeho bytu. A byť taký presvedčivý, aby po diskusii s nimi premiér odišiel do úradu, zvolal najprv svojich najvernejších a v nedeľu potom celú vládu. Ak sa na to pozrieme z tohto hľadiska, stavanie mostov nie je práve jednoduchou záležitosťou. A vyžaduje dobrú prípravu.
Nemorálnosť starých štruktúr
Z hľadiska politológie sú diskusie o zásluhách úplne zbytočné. Vedú sa totiž v záujme tzv. politickej čistoty a v nádeji na odmenu; kmotrami týchto sporov sú fúrie závisti a nenávisti. Ony vedú kritikov iniciatívy MOST k tvrdeniu, že sa M. Horáček a M. Kocáb vo svojom inak bohumilom úsilí naivne - ba takmer zradcovsky - orientovali na eštébáka, ktorý pracoval na Adamcovom sekretariáte. Ibaže dôležitými pre túto krajinu nie sú mená, ale mechanizmus riešenia krízy a nakoniec odovzdania moci.
M. Horáček a M. Kocáb sa obrátili na poradcu predsedu vlády. Remeslo poradcu je vždy originálna zmes úradníčenia na vymedzenom poli, ľubovoľnej osoby premiéra a osobnej iniciatívy. L. Adamec vedel, čo chce, a iniciatívu vítal. Z hľadiska nežnej revolúcie nie je významné, akú zlatú či hanebnú minulosť mal poradca, s ktorým sa signatári iniciatívy MOST spojili, ale aké mal možnosti. Keby sa obrátili na niekoho, kto je podľa dnešných požiadaviek na štátnu správu morálne bezúhonný, mohli by založiť novú opozičnú skupinu a diskutovať na tajných schôdzkach v bytoch alebo vykrikovať heslá po uliciach. Obrátili sa však na poradcu L. Adamca, ktorý mal vo svojom referáte politický systém. To znamená, že zabezpečoval agendu týkajúcu sa mládežníckych a odborových organizácií, ale samozrejme aj ministerstva vnútra a ministerstva obrany. Taký poradca sa pri práci zoznámi s predsedom Československého zväzu telesnej výchovy - a s niektorými ďalšími ľuďmi.
Problém je v tom, že väčšina publicistov a historiografov si nasadila sudcovské okuliare senátora J. McCarthyho a hľadá tajomstvo tam, kde sú veci verejné - a naopak. Keď sa ale stavia most, je nevyhnutné vedieť nielen cez akú priepasť vedie, ale aj to, či sa dá na druhej strane vsadiť do zeme. Niekedy má staviteľ výhodu, že práca nad preklenutím priepasti sa vykonáva na obidvoch stranách. Signatári iniciatívy MOST našli spojenie, kadiaľ bolo možné odovzdávať informácie na vrchol moci; získali nádej, že tadiaľ bude možné viesť rokovanie. Našli človeka, o ktorom vedeli, že má tieto možnosti. Azda tušili, že ich môže v ich rizikovom prednovembrovom úsilí aj ochraňovať autoritou svojej funkcie. Dodnes nevedia, že sa tak stalo. V centre moci prebiehal vtedy tuhý - a činnosť paralyzujúci - zápas. Nešlo v ňom o agentúrne spravodajstvo, donášanie či špehovanie opozície. Bol to klasický politický zápas o rozhodujúcu funkciu v štáte, a tým aj možnosť realizovať svoje predstavy o ďalšom vývoji. V ňom mal každý protagonista svojich spojencov vo všetkých inštitúciách. Víťazil ten, kto vedel viac a detailnejšie o tých druhých a lepšie rozumel povahe rozkladu socializmu vo východnej Európe.
Tým, ktorí sa domnievajú, že napríklad na vtedajšom ministerstve vnútra takí ľudia neboli, možno odporučiť americké politologické výskumy. Hovoria, že v spravodajských službách pracuje v priemere viac vysokoškolsky vzdelaných - a samozrejme lepšie informovaných - ľudí než vo verejnej politike. Včera aj dnes, tu i na každej druhej strane. To samozrejme neznamená, že tí, ktorí vedeli - trebárs aj s bolesťou v srdci - že byrokratickému socializmu v Československu zvoní umieráčik, a že ide iba o to, aké bude odovzdanie moci, nerobili chyby. Avšak schovávať žiaľ nad tým, že nežnej revolúcii chýbajú mŕtvi hrdinovia, do zákonov o kolektívnej vine, je síce politicky výhodné, ale historicky nepresné.
Pravdu povediac, M. Kocáb a M. Horáček nikdy neboli mostom v pravom zmysle slova. Patrili neoddeliteľne do šíkov opozície, len sa v istom období začali správať originálne. Vydali sa hľadať na druhej strane barikády ľudí, ktorí sa usilovali o nenásilnú koncovku v prehratej šachovej partii. Našli ich a na niekoľko mesiacov ich snahy rezonovali so správaním tých druhých. Nikto nikoho nezneužíval - časť ich želaní a záujmov bola vtedy jednoducho zhodná. Samozrejme, že v predvečer novembra 1989 pôsobili vo vtedajšom Československu aj iné opozičné skupiny.
Priama akcia
Podľa vtedy tajnej správy Federálneho úradu pre tlač a informácie bolo pred rokom 1987 v Československu iba päť disidentských skupín: Charta 77, Výbor na ochranu nespravodlivo stíhaných, Československo-poľská Solidarita, Výbor na ochranu práv maďarskej menšiny a časť Jazzovej sekcie. V roku 1987 pribudli ďalšie štyri skupiny, v roku 1988 štrnásť a do augusta ich bolo narátaných tridsať deväť. Súčasne v predvečer nežnej revolúcie fungovalo jedenásť ad hoc výborov na podporu aktivistov opozičných skupín, ktoré zabezpečovali podpisové akcie, napríklad Petícia novinárov či Niekoľko viet. Počas prvého polroka roka 1989 stúpol počet dokumentov, ktoré tieto skupiny vydali, na dvojnásobok. V polovici roku 1989 vychádzalo 129 ilegálnych periodík, z toho 61 s vyhraneným politickým charakterom. Celková ročná spotreba papiera na túto tlač sa odhadovala na tri tony. Ročný náklad samizdatových Lidových novin predstavoval približne 42 tisíc výtlačkov
V tejto, na prvý pohľad neprehľadnej kope, dominovala Charta 77. Rad nových opozičných skupín mal charakter akýchsi dcérskych spoločností či prevodových pák pôsobiacich v špecifických socioprofesných oblastiach. Podľa výskumu Ústavu pre výskum verejnej mienky - záverečná správa bola externe oponovaná 16. novembra 1989 a jej náklad bol 80 tisíc výtlačkov - 57% opýtaných počulo o existencii opozičných skupín, 40% z nich dokázalo uviesť niektoré, pričom v prípade 36% to bola Charta 77.
Historik J. Otáhal, ktorý sa vo svojom výskume najviac priblížil k poháru pravdy, uvádza v knihe Opozícia, moc, spoločnosť nepublikované ponovembrové rozbory manifestácií od 21. augusta 1988 do 28. októbra 1989. Údaje o počte protestujúcich sa odlišujú: oficiálne správy uvádzajú približne 3,6-krát nižšiu účasť ako Rádio Slobodná Európa. Podľa obidvoch týchto zdrojov po určitom poklese uprostred sledovaného obdobia nasledoval rast. V októbri 1989 boli podľa oficiálnych médií na manifestácií opozičných síl tri tisícky ľudí, podľa Rádia Slobodná Európa 10 až 20-tisíc. J. Otáhal a O. Tůma odhadujú priemerný počet manifestantov v tomto období na tri až päť tisíc, čo v zásade zodpovedá počtu manifestantov v NDR a v Maďarsku.
O všetkých týchto aktivitách opozičných skupín bola Štátna bezpečnosť v podstate veľmi dobre informovaná. Z tejto skutočnosti si niektorí disidenti do vládnych a parlamentných kresiel odniesli presvedčenie, že politika je predovšetkým záležitosťou spravodajských služieb. Nie je to pravda. Nejde iba o to, či sa ŠtB nechala 17. novembra nachytať na hruškách ako malý chlapec. Ide o všeobecný zákon - keď sa rozkladá režim, rozkladajú sa všetky jeho inštitúcie, bezpečnosť a armádu nevynímajúc. Najkrutejšia tajná polícia, ale ani streľba vojakov do manifestantov a pomoc najväčšej zo superveľmocí nezabránili tomu, že šáha v Teheráne vystriedal ajatolláh Chomejní, pričom na jeho stranu prešla časť polície a armády. Vnútorne zdegenerovaný režim nemožno zachrániť.
Most ku križovatke
Most bol ich spoločným architektonickým dielom.Vtedy, pred desiatimi rokmi, bola potreba nejakého premostenia priepasti či barikády nesporná. Je však pravda, že skutočný význam mostu nedáva priepasť, cez ktorú vedie, ale cesta, ktorej je súčasťou. Je zbytočné diskutovať, či vtedy na druhej strane priepasti bola i nejaká tretia cesta - v skutočnosti ich tam bolo, ako vždy, oveľa viac. Výber medzi nimi však už robili iní ľudia a v iných sociálno-politických podmienkach. Desať rokov rozhodne nestačí na to, aby sa zjednotil názor na to, do akej miery bolo správne ich vtedajšie rozhodnutie. Isté je len to, že zodpovednosť aj za túto voľbu je úplne konkrétna.
Zásluha iniciatívy MOST nie je v tom, že sa v ČSSR zlikvidoval socializmus. O jeho osude bolo v deň, kedy M. Horáček a M. Kocáb po prvý raz prišli na sekretariát predsedu vlády, už rozhodnuté. To, čo zásadným spôsobom pomohli zabezpečiť, bola nekrvavá forma pohrebu byrokratického socializmu. Pri pohľade späť možno povedať, že postupovali podľa najlepšieho prípustného modelu, akým možno odovzdávať moc v štáte. Dá sa namietnuť, že ich výkon nie je nijako originálny, pretože v Čechách sa moc spravidla odovzdáva pri stole. To je síce pravda, ale vždy tak robia konkrétni ľudia. Tí, čo prenasledovaní svojimi fúriami zatvárajú oči pred poznaním, ako sa stavajú mosty ponad hlboké priepasti, sú na najlepšej ceste spadnúť do nasledujúcej priepasti.
Autor je český politológ, bývalý poradca predsedu vlády ČSSR L. Adamca
