O povahe a podstate bytia
O Rudolfovi Uhrovi je známe, že počas života nikdy nehľadal lacný úspech ani povrchnú slávu. Skôr mu išlo o niečo iné: o "veci života", ktoré sú večné, nemenné, pripomínajúce hodnoty, o aké sa človek mohol a vždy môže oprieť. Tie, z ktorých má, či musí vychádzať.
Keď hľadá odpovede na tieto večné otázky o zmysle ľudskej existencie, otázky smeruje priamo k nám, do centra nášho vedomia, aj keď si to často ani neuvedomujeme. Isteže, stojí za to spýtať sa, ako to robí a či sa to vôbec dá? Dá sa hovoriť o povahe a podstate bytia človeka, prírody pomocou alebo prostredníctvom sochy? V prípade umelca áno. Lebo ako inak má vyjadriť, čo tuší, cíti a vie, ak nie svojou tvorbou? "Sochy by mali byť večné a trvalé ako zem", hovorieval Rudolf Uher, hoci to nemal vždy ľahké. A jeho púť po cestách umenia? Ani tá nebola vždy jednoznačná a bez prekážok.
Pôvodne učiteľ, Rudolf Uher v rokoch 1941-44 navštevoval Oddelenie kreslenia a maľovania na Vysokej škole technickej v Bratislave u profesora Jozefa Kostku. Neskôr sa stal spoluzakladateľom sochárskeho sympózia vo Vyšných Ružbachoch. Ešte predtým, v roku 1946 absolvoval študijný pobyt v Paríži, počas ktorého mal možnosť osobne navštíviť ateliéry Ossipa Zadkina a Constantina Brancusiho, čo výraznou mierou ovplyvnilo jeho ďalšie umelecké smerovanie v hľadaní pevného rudimentárneho tvaru v priestore, tvaru zakódovaného do trojrozmerného objektu, ktorý svojou archetypálnou povahou odkazuje na prapôvodnú povahu celého ľudského rodu. Rudolf Uher totiž bol a ostal sochárom osudovo spätým s magickou mysteriozitou večnosti. Snažil sa ju odhaľovať (pretože on svoje sochy z dreva, železa, kameňa doslova odkrýval) vo svojich dielach. Pripomína to výstava jeho tvorby v Slovenskej národnej galérií, ktorá v tomto zmysle predstavuje sochára a jeho modus vivendi ako jeden ucelený, kompaktný príbeh, ktorý sa odvíja na pozadí umelcovho vzťahu k rodisku, k hmote, k samotnému umeniu a ľudstvu vôbec. Tak ako sa formoval a sformuloval do osobitých podôb jeho výpovede počas niekoľkých desaťročí. Sochár pokračoval vo svojej práci, ktorú chápal ako fatálne, predurčené poslanie aj po roku 1973 (vtedy totiž ťažko ochorel a nové diela vytváral iba s pomocou vlastného syna), až do svojej smrti v roku 1987.
Napriek všetkému, čo sa spája s jeho menom a čo ho posúvalo raz do nepriaznivej, nespravodlivo zaznávanej inokedy neprimerane nadsadenej polohy, jeho miesto v dejinách moderného slovenského sochárstva je nezmazateľné. A to je, domnievam sa, dobre.
Autor je výtvarný kritik
