Nemecký debakel Tretej cesty
Päť krajinských volieb, päť krutých porážok. Taká je tohtoročná bilancia vzťahu „novej SPD“ kancelára NSR Gerharda Schrödera a nemeckých voličov. Ako vidno, v Nemecku sa ešte platí za falošné predvolebné sľuby. „Toto je trest, výstraha, zaucho pre sociálnu demokraciu“, vypadlo zo zdrveného nového generálneho tajomníka SPD Franza Münteferinga po volebnom krachu socdemu v Durínsku, kde sa Schröderova strana „tretej cesty“ ocitla až na treťom mieste za CDU a postkomunistickou PDS.
Pre Keď Gerhard Schröder striedal vlani v kresle kancelára Helmuta Kohla, nepochyboval, že na predvolebné sľuby zabrániť rozkladu sociálneho štátu, ktorými pohostil voličov, rýchlo zabudne. Vtedy vyhlásil: „Nebudeme robiť veci ináč, ale lepšie.“ Toto slovo, adresované finančným kruhom, statočne dodržal. Návrh spolkového rozpočtu na rok 2000, ktorý je teraz v hre, je v škrtoch sociálnych výdavkov ešte razantnejší ako vlaňajší návrh rozpočtu Helmuta Kohla na rok 1999, ktorý sociálni demokrati v Spolkovej rade v predvolebnej atmosfére zablokovali.
Bod obratu Schröder sa nezbavil kruhovej obrany sociálneho štátu zo dňa na deň. Pol roka pestoval pocit, že má v kase dosť peňazí. Zvýšil prídavky na deti, znížil spoluúčasť pacientov na úhrade liekov a sľúbil vyššie dôchodky. V máji obrátil list a už niekoľko týždňov ružovo-zelená vládna koalícia neprestajne hovorí o pravde a zodpovednosti, šetrnosti a spoluúčasti, o tom, že najvyššou občianskou cnosťou je sanácia štátneho rozpočtu. Po tejto overtúre predložil minister financí Eichel návrh rozpočtu, ktorý vyvolal búrku protestov odborov. Penzistom, nezamestnaným a sociálne slabým sa na budúci rok znižuje erárny príspevok o 15 miliárd mariek, s ďalšími škrtmi to bude úspora 30 mld. DEM. Platy štátnych úradníkov a starobné dôchodky už nemajú kopírovať rast životnej úrovne, ale len infláciu. Prestalo sa hovoriť o obnovení dedičskej dane a dane z majetku nad milión mariek, ktorú zrušil Kohl.
Sociálne nevyvážená reforma Kancelárovu ideu „udržateľného rozpočtu“ podporili koaliční Zelení a prezident Zväzu nemeckého priemyslu Hans-Olaf Henkel. Treba sa rozlúčiť s prerozdeľovacím štátom, znie z týchto kruhov. Nie je to celkom presné. Štát si v Nemecku ponecháva prerozdeľovaciu funkciu. Mení však azimut. Zatiaľ čo doteraz prerozdeľoval podľa tradičných sociálnodemokratických zásad (a to aj za Kohla) zhora nadol, začína prerozdeľovať metodikou „tretej cesty“ zdola nahor. Daňová reforma a skladba rozpočtu sú svedkom. Odbory a nemecká ľavica, vrátane ľavého krídla v SPD označili daňovú politiku a úsporný balíček Schröderovej vlády za sociálne nevyvážené, lebo protežujú lepšie zarábajúce vrstvy obyvateľstva. Nič proti znižovaniu 1,5 biliónového verejného dlhu - musia sa na tom však zúčastniť všetci podľa svojich možností.
SPD za nerovnosť. Niet pochýb, že aj nemeckí sociálni demokrati, tradične tesne spolupracujúci s priemyselnými kruhmi - čo platí najmä o Gerhardovi Schröderovi - sú v podmienkach ideologickej monopolarity a ekonomickej globalizácie silne tlačení k liberálnej politike „menej konzumovať, viac investovať“, čo znamená smerovať k oveľa sociálne rozštiepenejšej spoločnosti ako doteraz. SPD ustúpila nielen od socializmu, ale aj od sociálne regulovaného kapitalizmu. Ešte pred desiatimi rokmi si zapísala do svojho Základného programu: „Spravodlivosť znamená viac rovnosti pri rozdeľovaní príjmov, vlastníctva a moci.“ Porovnajme to s čerstvým vyjadrením Petera Strucka, šéfa parlamentnej frakcie SPD: „Bohatým brať a chudobným dávať nemôže byť už politikou našej modernej spoločnosti.“ Dodajme ešte výrok Schröderovho ministra hospodárstva Wernera Müllera: „Dynamickejšia je spoločnosť, kde jestvujú nerovnosti, to je historický fakt.“
Ekonomika pre ekonomiku Cesta k sociálne bezohľadnému dynamizmu je teda pozametaná. Je to Blairova a Schröderova „tretia cesta“. Je to cesta neoliberálneho kapitalizmu, kde sa všetko obetuje schopnosti investovať a konkurovať s prísľubom, že v bližšie neurčitej budúcnosti sa to sociálne slabým vráti. Ibaže aj vtedy sa bude treba s niekým nemilosrdne predháňať a sľúbený obzor sa posunie tak, ako horizont pred uháňajúcim autom. Čím viac pre ekonomiku, tým menej pre ľudí. Neprestajne vpred. Ekonomický l´art pour l´art. Ekonomika pre ekonomiku, nie pre väčšinu ľudí. Avšak tento matematicky odľudštený model, ktorý je argumentačným mostíkom prechodu Blairových a Schröderových sociálnych demokratov na druhú stranu, už raz dorazil cez veľký burzový krach k svetovej vojne.
Neokoloniálne východisko Nie je pravda, že „tretia cesta“ je cestou zo systémových problémov, ako je nezamestnanosť. Ak opominieme v osobitnom postavení operujúce USA, Británia vykazuje nízku nezamestnanosť najmä preto, že 40 percent ľudí tam už pracuje len na polovičný úväzok - pri adekvátne skrátenej mzde. Nerovnosti sa v neoliberálnych ekonomikách, vrátane USA, výrazne prehlbujú, dynamika je pri tom v Británii už nižšia ako, povedzme, vo Francúzsku. Keďže kúpna sila čoraz lenivejšie kopíruje krivku rastu HDP, treba hľadať globálneho zákazníka. Globalizácia podriaďuje nielen národné, ale aj sociálne potreby mocenským záujmom supranacionálov. Je nielen neokoloniálnym východiskom (výraz malajzijského premiéra Mahathira) z vysokej dynamiky odľudštenej ekonomiky, ale drví aj tradičné štruktúry sveta a nastoľuje globalizačnú ideológiu aj v politike a vojenskej stratégii. Má plnú podporu koncepcie „tretej cesty“, teda modernizovaného kapitalizmu. Podnety k „tretej ceste“ vzišli z USA a až potom ich rozvinul Blair. Treťocestná doktrína má prekonať tradičné delenie kapitalistických spoločností na ľavicu a pravicu, argumentom ekonomickej dynamickosti rozpustiť ideové bariéry medzi nimi, vybudovať dominantný tzv. nový stred. K „tretej ceste“ patrí snaha obrátiť bojovnosť ako metódu riešenia vnútorných problémov k militantnosti voči neposlušnému zahraničiu. Vojna proti Juhoslávii nepoznala ohnivejšieho Archanjela Gabriela ako Blair a ďalších treťocestných sociálnych demokratov.
Zvyšovanie polarizácie Je príznačné, že „tretia cesta“ si nezískala srdcia tradičných sociálnych demokratov typu Lafontaina ani tradičných pravicových konzervatívcov. Napokon, tak Lafontaine ako aj Klaus jej postuláty, vrátane „humanitárneho bombardovania“ Juhoslávie tvrdo odsúdili. Namiesto zjednotenia privádza „tretia cesta“ spoločnosť na rázcestie, zvyšuje polarizáciu. Pre sociálnu demokraciu je to evidentné scestie. Nemecké krajinské voľby sú flagrantným potvrdením tejto pravdy. SPD napína nervy odborov, ktoré jej vlani dali do volebného fondu 6 miliónov mariek, značná časť vlaňajších voličov SPD radšej vylihuje na gauči, ako by išla hlasovať. Iní sa zasa obracajú ku kresťanskej CDU, postkomunistickej PDS, dokonca k neonacistickej DVU. Schröder si kupuje lojálnosť niektorých svojich kritikov v SPD ministerskými postami (napr. Klimmta) a strate väčšiny v Spolkovej rade čelí už štvrtou cestou, vysielaním prosieb ku kresťanským demokratom, aby za jeho rozpočet hlasovali.
