Ako vybŕdnuť zo závozu
Narodil som za čias socializmu. A zrejme už i to je zločin, pretože na svoje detstvo a mladosť spomínam cez prizmu spoločensko-politickej situácie tých rokov. Budoval som oproti tej súčasnej dodnes ekonomicky úspešnejšiu spoločnosť do svojich 35 rokov života. Malé Československo sa zaraďovalo medzi 10 priemyselných mocností sveta. Mal som možnosť ochutnať plody tohto postavenia.
Môžem zodpovedne tvrdiť, že „komunizmus“ v sovietskej podobe tu za môjho aktívneho života nikdy právne ani reálne nefungoval, nech si dnes politológovia lámu nad tým hlavu, ako chcú. Mrhajúci svoj najproduktívnejší vek už desať rokov „budovaním“ akejsi transformujúcej sa spoločnosti, ktorá nie je ani kapitalizmom, po ktorom azda túžili disidenti v roku 1989, ani postkapitalistickou spoločnosťou, ktorú sa usilujú vytvoriť v krajinách Európskej únie a clintonovských USA, mal by som byť zatrpknutý ako dnešní dôchodcovia. Tí, čo poberajú milodary za to, že sa ešte stále dá z tej „čiernej diery“, ktorú naplnili svojou prácou, napĺňať štátny rozpočet. Ale pretože som prešiel transformáciou od socialistického inžiniera zahraničného obchodu po andragóga manažérskych teórií a konzultanta praxe manažmentu a marketingu vyspelej trhovej ekonomiky, nezatrpkol som a rád by som pomohol. Oproti hlasu človeka „zvonka“ možno budú stáť subjektívne názory mocných tejto spoločnosti, ktorí vraj vždy rozumejú chaosu tejto doby najlepšie. Rád by som však týmto článkom oslovil ľudí, čo majú možno rovnaký názor, len nemajú tú smelosť ho formulovať a predostrieť na verejnú diskusiu.
Jeden krok späť, ďalší vpred V niečom sa musíme vrátiť, aby sme mali kam vykročiť - stojíme totiž pred priepasťou. Dostali sme sa do úpadku - ekonomického (prejedli sme všetky hospodárske aktíva a dlhodobo sme sa zadĺžili), spoločenského (od revolučnej eufórie sme prešli k vytriezveniu, šoku, zúfalstvu, rezignácii a často v spoločenských skupinách i ku kapitulácii a vnútornej emigrácii), právneho (od celonárodne odsúhlasených zrušení článkov o vedúcej úlohe KSČ sme dospeli k manipulácii v mene parlamentnej demokracie, k bezprávnemu politickému rozhodovaniu o veciach verejných, nielen o voľbe prezidenta, rozdelení ČSFR, tvorbe ústavy, ale aj k administratívnemu členeniu štátnej i verejnej správy, porušovaniu ústavy, praktickej politiky vysmievajúcej sa protiústavným konaním právam občana), mravného (porušovanie kresťanského desatora i občianskych princípov rovnosti a slobody) aj morálneho (rozmach rozkrádania spoločenského vlastníctva kriminálne dokázanými činmi počas celej éry privatizácie, ohýbanie sa charakterov, prevracanie politických kabátov, výmena straníckych tričiek, uznanie práva silnejšieho, pokrytectvo prebrané zo vzorov a iných spoločenských kultúr - reklamná dobročinnosť, farizejstvo, vypočítavý súcit, morálne pokrytectvo prekryté modlou peňazí, rozklad rodiny, odcudzenie práce ako základnej hodnoty). Krokom späť by bol určite politický návrat pred rok 1989. Ten charakterizovala straníckosť, podliehanie odborných rozhodnutí v oblasti ekonomického i spoločenského života rozhodnutiam straníckych funkcionárov - ľudí majúcich moc nad právom, ekonomikou, morálkou. Charakterizovala ho formálne právne vybudovaná zastupiteľská demokracia uplatňujúca formou politických funkcionárov strán a spoločenských organizácií vplyv centrálne riadenej spoločnosti. Charakterizoval ho fakt, že napriek značnej nespokojnosti ľudí sa vždy našli „straníci“, ktorí si osvojili rétoriku svojich predsedov a hlásali propagandu nielen odtrhnutú od života, ale aj zahlcujúcu a umlčujúcu pravdivé a znepokojujúce argumenty.
Hanba desaťročného vývoja Nastal šum vo vašich myšlienkach? Celkom oprávnene. Nehovoril som totiž o minulosti. Hanbou desaťročného vývoja na Slovensku totiž je, že v roku 1999 sa ocitáme presne v tej istej politicky a spoločensky krízovej situácii ako v roku 1989. Jediný rozdiel je v tom, že politický systém nie je monostranícky - založený na ústavnom článku o vedúcej úlohe KSČ, ale multistranícky, založený na nefungujúcej parlamentnej demokracii, v tejto chvíli i na vláde konglomerátu mocenských záujmov - a teda je oveľa nestabilnejší a oveľa nákladnejší. Res publica - ako vec verejná je napriek existujúcemu miestnemu zastupiteľstvu spravovaná centrálnym zastupiteľstvom mocenského štátneho aparátu, ktorý vďaka nestabilnému multistraníckemu prostrediu vytvoril kastovný systém úradníkov a politických činiteľov, nepodliehajúci v skutočnosti žiadnej moci okrem moci byrokracie. Miestne zastupiteľstvá sa dostali do ponižujúcej úlohy podriadeného sluhu, ktorý musí slúžiť a plniť rozkazy štátnej byrokracie, aj keď často za svoju službu nedostáva ani toľko, aby ju mohol na miestnej úrovni plniť. Historicky vzniknuté národné výbory, ktoré v povstaleckom roku 1944 formovali miestnu demokraciu v každej obci, boli najprv zneužité po februári 1948 a potom definitívne usmrtené po roku 1989. Toky peňazí nie sú smerované cez miestnu správu, ale za toky zodpovedností a činností za každodenné spravovanie veci verejných sú súdení práve funkcionári miestnych samospráv, ktorí sa nemajú možnosť skryť a znášajú úpadok spolu s obyvateľstvom. Krach obce Tekolďany a odvolaný aktívny starosta obce Tulčík sú len dva zviditeľnené prípady biedy miestnych samospráv. Dnešní starostovia sú hádam poslední nezištní politici na území SR. Súhrnne možno konštatovať, že namiesto vytvorenia zodpovednej, mocnej a demokraticky konajúcej verejnej správy, ktorá funguje aj vo formálnych kráľovstvách typu Švédska a Veľkej Británie, sme sa „krokom späť“ dostali k feudálne fungujúcej štátnej správe, k vyberačom daní, konajúcich na základe straníckej zastupiteľskej demokracie.
Havel a Walesa by si dnes ani nevrzli Ak platia slová podnikateľa Františka Mojžiša z Banskej Bystrice, že Bill Gates by v našich podmienkach dodnes sedel v garáži, smutne konštatujem, že Václav Havel, chartisti i Lech Walesa by si v slovenských podmienkach dnes ani „nevrzli“, nieto aby ako disidenti doviedli vývoj spoločnosti na lepšiu cestu. Nedostanú sa do médií, alebo sú hneď kriminalizovaní. To je teda krok späť, ktorý nastal bez ohľadu na naše subjektívne pocity slobody, rovnosti a nezávislosti. Ak jednotlivec nemal šancu ovplyvňovať verejné dianie do roku 1989, po desiatich rokoch sa mu vrátilo to isté. Smrteľnejšie je to iba v tom, že vtedy mal aspoň právo na prácu a neohrozovala ho obrovská každodenná kriminalita. KROKOM SPÄŤ je dnes z uhla pohľadu politických garnitúr možnosť hľadať iné cesty - napr. cez sieťovú organizačnú štruktúru orgánov miestnej samosprávy zasiahnuť do veci verejnej a požadovať od politikov, aby prestali slúžiť svojim stranám a hnutiam a začali pracovať v službách verejnosti, ktorá ich v skutočnosti platí. Veď v angličtine výraz „local government“ znamená miestnu vládu a označuje systém samosprávy územia. Konštitučná monarchia United Kingdom dáva správu vecí verejných do rúk Škótom, ale my sa azda bojíme, že by sme stratili južné Slovensko. Ak sme konečne raz a poriadnym referendom dokázali priamo zvoliť prezidenta, prečo by sme ako obyvatelia tejto krajiny cez orgány verejnej samosprávy, cez „miestnu vládu“, nedokázali riadiť veci verejné? Tieto riadky som napísal nakoniec po klimatických varovaniach do budúcnosti, keď stovky obcí a miestnych samospráv zostali po zime, jarných povodniach i po letných búrkach odkázané samé na seba napriek tomu, že utrpeli stámiliónové škody a niektorí starostovia boli vtedy nútení vyhlásiť stav ohrozenia. Vláda a parlament pritom v prípade letných prietrží boli tom istom čase na dovolenke a odkaz od premiéra sme dostali: Každý si má sám pomôcť, ako vie. Pripomína to správanie sa úradníčky na vláde SSR, ktorá v zimnej kalamite v roku 1986 vyhlásila, že neexistuje stav ohrozenia, a preto všetci majú ráno nastúpiť do práce. A tak varovanie znie: Ide nám o usmievavú politiku na mikrofóny, alebo o našu ďalšiu existenciu? Potrebuje nás spektrum moci chtivých pánkov iba do chvíle, keď sa usadia v parlamente a do vládnych kresiel?
Návrat ku koreňom KROKOM VPRED je návrat ku koreňom ekonomickej prosperity Slovenska v rokoch 1945 až 1989. Ku koreňom očisteným od ich spoločenského pátosu dobovej politiky - bez povojnového nadšenia budovateľov, dvojročného plánu obnovy, elektrifikácie, industrializácie, päťročných plánov, prestavbových opatrení a všadeprítomnej, hoci veľmi účinnej vedúcej úlohy jednej strany. Ako pamätník dekády ekonomickej prosperity rokov 1979-1989 smutne konštatujem, že dieťa sme vyliali aj s vaničkou. Zrušili sme ústavný socializmus a spolu s ním i sociálny štát. Rozbili sme si zbytočne džbán, s ktorým sme chodili po vodu. Už nemáme školstvo, zdravotníctvo, ani dôchodkovú a sociálnu starostlivosť, ktorú v ČSSR obdivovali experti zo západných demokracií. Až teraz sa ukazuje, že cieľ mnohých vlád krajín EÚ - sociálny štát sme dosiahli už v roku 1989. A postupne sme si ho v mene likvidácie politického režimu jednej štátostrany zrúcali. Žiaľ, nič nové sme postaviť nedokázali a dnes žijeme v provizórnych „stanoch“, krachujúcich a nefungujúcich systémov daňového, sociálneho, zdravotníckeho, dôchodkového zabezpečenia. Jediné šťastie je v tom, že tieto stany nie sú viditeľné ako tie z utečeneckých táborov. Inak by ľudia už dávno opäť vyšli na námestia. Práve preto odporúčam vrátiť sa teraz, po desiatich rokoch transformačného vajatania plného politiky pravých, stredných i ľavých ideológií ku koreňom, ktoré sa TU A NA TOMTO ÚZEMÍ OSVEDČILI. Osobne som bol prítomný na kázaní osvedčených návodov na prosperitu, ktoré tu propagovali ideológovia praví, strední i ľaví od Atlantiku až po horu Fudži, ale ani jeden z modelov nemal nádej na úspech. Bol by implantovaný z kultúr, aké DNES A TU na Slovensku neexistujú. Azda nemusím argumentovať pomerom obyvateľstva vo vidieckych sídlach a v mestských aglomeráciách, či vyratúvať zvyky, kultúru a výchovu jednotlivých spoločenstiev sotva päťmiliónového štátu. Nežijeme tu pre prosperitu Wall Streetu, ani Internacionálneho monetárneho fondu, aj keď si to mnohí porevoluční financministri, vrátane tej najľavejšej, myslia dodnes. Nežijeme tu ani pre záujmy NATO, či Genštabu Ruska. Dnes už nie sme ani tak zaujímaví, aby sa ktosi naším úpadkom oproti minulej dekáde zaoberal ako humanitárnou katastrofou, aj keď tomu pre 4,5 milióna schudobnených obyvateľov SR tak je.
Čo by sme mali urobiť • Využime nadšenie, aké by nastalo z vyhlásenia o ukončení „ťažkých čias“. Ktosi by to mal urobiť a povedať občanovi: „Dobre, mýlili sme sa a ublížili sme vám. Oddnes končíme s uťahovaním vašich opaskov a začneme siahať na vrecká tých, čo sa neoprávnene nabalili.“ Pôvodne takto prišla k moci Dzurindova vláda, avšak teraz už vieme, že ak sa budeme báť siahnuť na súkromný majetok - hoci viditeľne nahonobený krádežou - opäť len zostaneme pri sľuboch. Stačí pritom tak málo - začať sa zaoberať problémami ľudí a riešiť problémy jednotlivých skupín občanov. • Prestaňme sa zaoberať kauzami a politikárčením typu: „to nie my, to oni“. Neriešme kauzu Kaník, či Dzurinda, ale existenciu konkrétnych profesií, ktoré ani v trhovej spoločnosti nie sú stopercentne vrhnuté na trh - učiteľov, výskumníkov, lekárov, policajtov, vojakov. Riešme lekársku starostlivosť, starostlivosť o starých, o deti atď. Prečo je v národnej pamäti hrdinom Jánošík, Štúr, Dubček, ale i Nálepka, a prečo nie dajaký minister, či štátny tajomník pán Tenaten? • Dajme ľuďom pocit užitočnosti, dajme im PRÁCU. Prečo robíme z človeka len dôležitý hlas vo voľbách, ale vzápätí ho šikanujeme a odhadzujeme na okraj spoločnosti? Raz sa polmiliónová armáda nezamestnaných pohne na Bratislavu a môže sa pokojne zopakovať z histórie známa pražská defenestrácia. Mimochodom, aj slovenský parlament stojí na brale nad riekou Dunaj. Z počtu približne 2,9 milióna ľudí v produktívnom veku je to masa mozgov a rúk, ktoré hnijú horšie ako nezozbieraná úroda na poli. Nechcem chváliť ojedinelé výkriky štátu, ktorý si osvojuje úspechy Volkswagenu, INA, či Embraca, no hľadajme systémové opatrenia. Azda nemusím pripomínať, že ľudí treba zamestnať. Nielen stíhať ich za to, že si sem-tam privyrobia k svojej pochybnej existencii nezamestnaného. Že treba dať živnostníkom spoločenské zákazky, ale nemusia to byť hneď miliónové objednávky, na ktorých sa podieľa skorumpovaný štátno-politický aparát a pár kamarátov so straníckymi tričkami. Po tohtoročnej výstave Agrokomplex azda už aj poslednému politikovi trkne, že treba rozhýbať poľnohospodárov finančnými tokmi a nie vyrábať teórie o nadbytočnosti potravinárskej produkcie. Ak si minister práce a sociálnych vecí myslí, že roboty je dosť v multi-level-firmách, obhádžte ho, prosím, produktmi z týchto firiem. Nech vidí, o čom je v tých inzerátoch z Pravdy reč.
Aj Briti majú národný fond • Netreba sa báť previesť krachujúce a privatizačnými kauzami zablokované podniky pod „národnú správu“. Aj Angličania majú National Trust a milionári bez dedičov do toho národného majetku hrdo vkladajú svoje dedičstvá a nepokladajú sa za komunistov. Faktom je, že naša národná hrdosť bola pochovaná asi spolu s Alexandrom Dubčekom. Doterajší FNM by však musel prudko zmeniť svoj štatút a nemali by ho rozhodne viesť ľudia z politických kruhov, ale právni a ekonomickí experti s definitívou štátneho zamestnanca, nech im ani len nepríde na um odkladať si niečo na časy, keď už nebudú v úrade. Takéto ministerstvo majetku má totiž pomocou stopercentne tvorivých manažérov produkovať zisk, odvádzaný do štátneho rozpočtu, a nie so stratou predávať národný majetok na burzách či vo verejných súťažiach. • Odvážme sa vrátiť k definovaniu spoločenskej spotreby. Centrálne plánovaná ekonomika bola predsa práve preto taká bohatá, že sa nebála definovať spoločenskú spotrebu svojho obyvateľstva a kalkulovala ju do svojich nákladov. Pravdaže, dnes centrálne neplánujeme. Ale štát si z našich príjmov priamo odvádza vysokú daň a zastupiteľskou parlamentnou demokraciou potom míňa naše peniaze pre nás neželateľným spôsobom. Kde sa podeli fondy sociálneho rozvoja, fondy kultúrnych a spoločenských potrieb? Vraj to šafárili štátne podniky s naším majetkom. Podniky už nie sú štátne, ale systém sa zrušil bez náhrady. Takže majitelia by svojim ľuďom radi dali, keby neodvádzali priveľa tomu najmizernejšiemu súčasnému hospodárovi - štátu. Prečo sa firmy, podnikatelia a občania dobrovoľne vzdávajú zisku v prospech štátnych úradníkov? Prečo má celoročnú drinu nešportovca zhltnúť Olympijský výbor a „utopiť“ milióny v neefektívne fungujúcom projekte? Prečo nemôže živiteľ rodiny zo svojho zárobku živiť svoje zdravé dve deti a žijúcich rodičov, prečo musí štátu odvádzať daň tak, aby potom z nej živil odvrhnuté deti žijúcich rodičov v detských domovoch? • Pokúsme sa definovať určité životodarné sektory ekonomiky ako neziskové - to je rozdiel od ich vyňatia z trhu. Pokúsme sa napr. produkciu životne dôležitých potravín, liekov, energií či iných činností, postaviť do celkového neziskového systému - a to od vývoja, výroby, dovozu, distribúcie až po spotrebu. Začnime razantne, v prípade liekov a zdravotníckej starostlivosti hoc aj prídelovým systémom. Odbúrajme v prípade činností ohrozujúcich zdravie, výživu, výchovu obyvateľov nevyhnutnosť ziskotvornosti. Budeme prekvapení, ako rýchlo sa situácia upokojí. Berme si príklad z povojnových rokov, ale nielen od nás - učme sa, keď už veľmi chceme - z povojnového Nemecka, Japonska, z medzivojnovej Ameriky. Nie prohibícii, ale možnosti systémovo vytvoriť prístup k určitým produktom pre všetkých.
Verejný majetok s verejným dozorcom • Demonopolizujme štátne i prirodzené monopoly formou VEREJNÉHO MAJETKU - public limited companies - s verejným dozorom. Avšak nie prostredníctvom funkcionárov dozornej rady, ale stálej konferencie - napr. v telekomunikáciách. Počet účastníkov trhu môže byť rôzny, ale stála konferencia by mala právo kontrolovať rozpočet, certifikovať a prideľovať licencie a podobne. Odstránime trápnosti typu ročné meškanie zavedenia systému GSM 1800 v SR pre neschopnosť uriadiť výber operátora, výber strategického partnera s miliónovým poradcom pre výber strategického partnera, skoro ročné stopnutie letov definovaného národného prepravcu a podobné hlúposti. Demonopolizované odvetvie si takisto nedovolí uzatvárať s občanmi zmluvy typu: „Ja ťa môžem penalizovať v deň neplatenia, ty mňa môžeš akurát tak...“ • Vytvorme nie viac ako TRI EKONOMICKÉ PRIORITY. Nie reštriktívne voči občanom, ale zlatonosné, zamerané na príjem financií ZVONKA ekonomiky. Už tu boli návrhy na turistiku, ale my radšej držíme armádu nezamestnaných, ako by sme sa stali turistickým rajom napr. pre Neeurópanov. Tradíciu máme v potravinách, no radšej otvoríme stý supermarket typu „doviezť a rozpredať“ a nadávame na nezamestnaných potravinárov, že nechcú šiť v krajčírskych dielňach. Máme tradíciu vo vzdelávaní, ale prečo by sme sa učili, keď vekslovaním a podomovým predajom zarobíme viac. O exporte radšej mlčím.
V situácii humanitárnej katastrofy Každé voľby a každé ďalšie referendum svojou nákladovosťou ohrozujú podstatu žitia desaťtisícov občanov. Už sme v síce neviditeľnej, ale citeľnej situácii humanitárnej katastrofy a prírodné živly odčerpávajú z verejných financií aj to málo. Voľby sú nákladnou záležitosťou, no sú aj dobrým biznisom pre politikov. Varujem, ak sa dnes nimi vyhrážajú, tak tie voľby budú. Máme smolu, že nemáme diktátora, resp. sme bez etnických nepokojov. Preto sa svetové veľmoci o nás až tak nezaujímajú. Ani politické systémy Európskej únie, OECD, NATO nemajú dôvod financovať nám voľby. Nevnímajú nás totiž ako ohrozenie svojej stability. Tých tisíc Rómov sa vždy dá ešte zastaviť vízami na hranici. Politická zmena vo vláde, či v parlamentnej demokracii prinesie iba vysoké výdaje, ale ani korunu úľavy pre občana. Už dnes páni politici zostavujú možné koalície a verte-neverte, pripravujú si burzu ponúk typu kto, s kým, kam a za čo. Taká je pravica - ľavica - stred. To je archaizmus, ktorý by sme niekoľko desiatok dní pred rokom 2000 mohli zanechať starému storočiu. Odporúčam neveriacim Tomášom, aby si dobre naštudovali dielo amerického Rakúšana Petra F. Druckera Postkapitalistická spoločnosť (vyšlo len v češtine).
Mimoriadny snem obcí Keď bolo naozaj zle a ťažko v 19. storočí v „žalári národov“ Rakúska-Uhorska, múdri ľudia volili formu SNEMU. Dokonca pamätníci roka 1968 tvrdia, že najľudovejším prejavom organizácie občanov počas tzv. pražskej jari bolo zvolávanie snemov. A tak sa i v našej situácii žiada zvolať MIMORIADNY SNEM OBCÍ. Tých asi päťtisíc ľudí, starostov a primátorov sa vždy zmestí na športový štadión a dnes už je vyspelejšia aj komunikačná technika. Obce sú skutočným verejným sektorom, pretože v nich žije každý občan Slovenska bez rozdielu rasy, politického či náboženského presvedčenia. Máme konečne priamo zvoleného prezidenta republiky. Ten by mal navrhnúť a definovať bez vplyvu mocenských a politických záujmov ľavice, pravice či stredu CESTU VPRED. Snem by mohol zaviazať parlament, aby takto definovanú cestu rozpracoval do zákonných noriem a tieto schválil bez politických diskusií, len na základe odborných odporúčaní. Snem zaviaže vládu, nech sa drží týchto zákonov a koná v súlade s nimi. Vláda a parlament dajú snemu odpočet činností v stanovenom kontrolnom čase. Nijaké komisie a tisícky platených úradníkov. Snem - v priamom televíznom prenose. Áno, toto je návrat ku koreňom. Možno sme pozabudli, že v čase telekomunikačnej siete, internetu a veľkých športových, či koncertných podujatí nie je usporiadanie takejto formy riadenia spoločnosti utópiou. Nech odborníci na organizáciu prepočítajú náklady, ale je to lacnejšia a rýchlejšia cesta, ako by sa mali konať opäť voľby.
Nerád sa sám pozerám do budúcnosti, v ktorej budem ešte musieť žiť. Ale ak sa nenájde stratégia pre Slovensko aspoň v hrubých črtách podobná tej, ktorú som si dovolil načrtnúť, nečaká nás dobrá budúcnosť. Múdre čínske príslovie hovorí, že prežiť nie je povinné. Ak parlamentná demokracia v tejto nešťastnej korupčnej podobe dovŕši dielo skazy úpadku SR a ľudia budú v povestiach z 20. storočia spomínať na zlaté časy Československa a socializmu, keď stálo v obchode mlieko dve koruny a svet nás pokladal za jednu z desiatich veľmocí, neviňte prognostika. Je však možné, že ľuďom to dôjde a opäť si zvolia iba jednu stranu a jedného vodcu. Ale verím, že skôr vyjde prognóza P. Druckera, že kríza štátu neznamená jeho koniec, len presunie rozhodovania o veciach verejných do verejnej správy na lokálnu úroveň. Ale to je už o 21. storočí a tam sa akosi zatiaľ činmi a myslením vôbec neponáhľame
Autor je poradca a publicista na voľnej nohe
