žihadlica

Synovia na vandrovačke

Ako v rozprávke o odchodoch a návratoch márnotratných synov to vyzerá v poslednom čase na slovenskej politickej scéne. Akýmsi predvojom bol pred niekoľkými rokmi odchod, ba priam útek banskobystrického Janka z rodičovského, doľava nakloneného domu. Až si hádam mnohí mysleli, že chudáka z domu vyhnali. Ale zase na druhej strane, až tak ďaleko od pravdy neboli. Samozrejme, že ho nik vyslovene a priamo neposielal do sveta na skusy, skôr ho vyhnalo to, ako sa k nemu jeho vlastná rodina správala. Pre väčšinu z nich to bol obyčajný Jano, v montérkach večne zašpinených od malty, ktorý hovoril druhým to, čo mu slina na jazyk priniesla. Neuvedomovali si, že sa za tou maltou na montérkach skrýva práca a za niekedy tvrdými a kostrbatými slovami názor veľkej časti slovenskej populácie. Zvyšok rodiny - ten strávil väčšinu života s nosom v knižkách a v intelektuálskych dišputách - vlastne ani nemal šancu ani chuť Jana pochopiť. No a keď sa k tomu všetkému pridala urazená samoľúbosť a ozvala márnomyseľnosť typu „veď ja vám všetkým ukážem“, vyletelo vtáča z hniezda. A Jano to skutočne všetkým ukázal! Z trochu iného, hoci z podobného súdka je prípad odchodu ďalšieho syna z tohto domu. Právny expert Robo bol vždy ten mladší, krajší a šikovnejší syn, ktorého musia mať v rodine všetci radi. Na rozdiel od Janka bol vzdelanejší, kultivovanejší a pracoval skôr jazykom a hlavou ako rukami a kelňou. Ale vlastnosti, ktoré sa podieľali na vandrovačke staršieho brata, boli viditeľné aj u neho. Priveľká zahľadenosť do seba a svojich problémov, pocit nepochopenia a nenaplnenia, márnomyseľnosť a navyše bezbrehý individualizmus. V strane, kde sa skôr preferuje kolektívne myslenie a nie prudké vystrkovanie hláv, sa takýmto jedincom veľmi nedarí. Počínajúc úrovňou okresu, končiac ústredím. I keď zasa treba objektívne priznať, že Robo už niekoľkokrát pred veľkou zodpovednosťou v poslednej chvíli utiekol. Na rozdiel od staršieho brata, kde je už jeho eventuálny návrat takmer nemožný, u mladšieho Roba sa donedávna zdalo, akoby sám neuveril, že chce naozaj odísť. Kam sa vlastne podeje? Akoby v ňom prevládala obava, či sa bez rodičovských krídiel v neľútostnom svete nestratí. So synmi majú problémy aj u neďalekých susedov na pravom konci obce. Hoci v tomto prípade z trochu iného dôvodu. Tam sa naopak Miki, Ivo, Gabo a ďalší synovia vracajú. Avšak rodičia nevyskakujú od radosti po povalu. Privítali ich odmeraným podaním ruky, ani im stoličku neponúkli. Navrátilci môžu iba stáť pri okne a pozorovať vonkajší svet, ktorý ich predtým tak veľmi lákal. Nostalgicky hľadieť na kopec, na ktorom mal stáť ich nový domov, a samozrejme čakať na vhodnú chvíľu, kedy podaktorá zo stoličiek zostane chvíľu neobsadená, a zaútočiť zvnútra. Ako veľmi toto všetko zaujíma ostatných susedov, je otázne. Chvíľu si hádam o tom počas dlhých večerov poklebetia, ale najmä čakajú, kedy sa konečne tieto rodičovsko-synovské vzťahy odložia bokom a začnú sa spoločne riešiť problémy, ktoré sa týkajú celej dediny.
Jano Vŕtavý

Keď právo, tak pre všetkých

V poslednom čase sa veľa hovorí a píše o „zdokumentovaní zločinov komunizmu“. To je jedna strana mince. Navrhujem - hoci nemám také právomoci ako minister spravodlivosti Slovenskej republiky Ján Čarnogurský - oboznámiť sa i s tou druhou stranou mince. Totiž, aby sa zachovala demokracia, pluralizmus a právo poznať okolnosti tragických osudov aj tých, ktorých strojcovia sa dnes pohybujú medzi nami, akoby sa nič nestalo. Navrhujem zriadiť dokumentačné stredisko, ktorého náplňou by bolo systematické zhromažďovanie, spracovanie a vyhodnocovanie dostupných archívnych materiálov, ako aj osobných svedeckých výpovedí o zločinoch, ktorých sa dopustili tí, čo po roku 1945 terorizovali a vraždili príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, pohraničníkov, pracovníkov národných výborov, neskôr i funkcionárov JRD a KSS. Teda benderovcov, tých, čo im pomáhali, a ľudí vysielaných zo západných krajín k nám. Myslím si, že by to bol výraz úcty voči obetiam vtedajších represálií. Keď právo, nech platí pre všetkých. Neviem, neviem, keby sme činy jedných i druhých položili na misku váh spravodlivosti, na ktorú stranu by sa naklonili. Čo vy na to, právni experti?
František Svetlík, Prakovce