Daň za demokraciu

Minulý týždeň sme spomínali vzácnu zhodu koalície a opozície pri správe o financovaní politických strán. Táto zhoda jednoznačne ukazuje, že je nevyhnutné novelizovať príslušný zákon.
Počet zobrazení: 857

Minulý týždeň sme spomínali vzácnu zhodu koalície a opozície pri správe o financovaní politických strán. Táto zhoda jednoznačne ukazuje, že je nevyhnutné novelizovať príslušný zákon.

Podobná situácia nastala aj u našich západných susedov. Tam v televíznej besede sociálnodemokratický premiér Miloš Zeman ako riešenie navrhoval financovanie politických strán štátom, kým pravicový predseda parlamentu Václav Klaus namietal, že prečo by mali občania zo svojich daní financovať aj tie strany, ktoré nevolili. Samozrejme, že sa ponúka argument o dani za demokraciu, ktorej jedným zo základných predpokladov je existencia opozície. Ak chcem mať demokratický systém, musím umožniť jej existenciu i za cenu, že by sa na tento účel musela použiť časť mnou platených daní. Problém je však v niečom inom. Otázku totiž možno položiť aj tak, či počet financovateľných (menovite parlamentných) strán nie je priveľký, čo by najmä v dnešnej ekonomickej situácii znamenalo mrhanie štátnych prostriedkov, ktoré sú životne potrebné inde. Súčasný systém politických strán je v podstate dedičstvom predmníchovskej Československej republiky. Zatiaľ bol korigovaný iba v jednom detaile - zaviedla sa päťpercentná klauzula pre vstup do zákonodarného zboru. Vtedajší systém politických strán v rokoch 1918 až 1938 bol jednoducho pre krajinu nezdravý. Vláda sa dala vytvoriť iba na základe širokej koalície pravicových a ľavicových strán (povestná koaličná päťka). Následkom sa stali kompromisné vládne programy, ktoré nemohli pomknúť krajinu vpred a iba konzervovali daný stav a navyše neexistovala lojálna opozícia, ale len taká, ktorá chcela buď zlikvidovať štát v jeho dovtedajšej podobe alebo drasticky zmeniť jeho režim. Situácia z nedávnej doby, že na výkon určitých povolaní bol potrebný stranícky preukaz, má už obdobu v 1. ČSR, lenže vtedy to neexistoval preukaz jedinej strany. Po druhej svetovej vojne pokus o vyriešenie tohto problému vyústil do nastolenia nadvlády jednej strany a po novembri 1989 sa obnovil predvojnový systém so spomínanou korekciou. Väčší počet politických strán vyhovuje asi predovšetkým ambíciám politikov, no jeho nepriehľadnosť vytvára ideálne prostredie pre korupciu a je tu nebezpečenstvo nestabilných vlád. V poslednom čase sa diskutuje o potrebe zmeny ústavy. Jedna zo žiadúcich zmien by mala byť taká, aby sa najprv zjednodušil a sprehľadnil systém politických strán a až potom by sa malo uvažovať o spôsobu ich financovania. Terajší vývoj, žiaľ, nenaznačuje možnosť takejto pozitívnej zmeny, naopak vznikajú alebo majú vzniknúť nové politické strany. Kvalita politiky sa však nevyjadrí v množstve zápasiacich politických strán, no v činnosti vlády, v jej schopnosti riešiť problémy krajiny.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984