Ako ďalej s parlamentnou demokraciou

Po prevrate v roku 1989 nám všetkým svitla iskierka nádeje, že ,,dobu temna“ (ak sa dá takto charakterizovať éra reálneho socializmu) predsa len možno prekonať, a preto sa treba odhodlať angažovať sa v nových podmienkach za vytvorenie lepšieho a spravodlivejšieho spoločenského poriadku.
Počet zobrazení: 1256

Po prevrate v roku 1989 nám všetkým svitla iskierka nádeje, že ,,dobu temna“ (ak sa dá takto charakterizovať éra reálneho socializmu) predsa len možno prekonať, a preto sa treba odhodlať angažovať sa v nových podmienkach za vytvorenie lepšieho a spravodlivejšieho spoločenského poriadku.

Lenže už priebeh malej privatizácie, ktorej sa zúčastnili hlavne socialistickí príčinliví papaláši, zbohatlíci, veksláci, podvodníci, udavači a príživníci, ma s neotrasiteľnou istotou presvedčil o tom, že ak sa naďalej bude pokračovať touto cestou, pôjde to s nami všetkými dolu vodou. A ak sa ľudia nevzchopia a nezvolia si iných zástupcov do zastupiteľských orgánov, nastane pre väčšinu obyvateľstva ďalšia „doba temna“. Neskorší priebeh veľkej privatizácie ma v mojich prvotných dojmoch iba utvrdil, veď sa zvrhol na neľútostné zápolenie a ruvanie sa o každý kúsok nášho spoločného majetku, „rozkvitol“ do vzájomne všežravého súboja majetkovo angažovaných straníkov i nestraníkov. Takouto formou transformácie spoločnosti (bezhraničným rozkrádaním majetku spoločnosti či už predajom súkmeňovcom domácim alebo zahraničným) sa dosiahlo iba to, že naše panstvo už niekoľko rokov samozvane a „demokraticky“ dužnie a bohatne, kým „prisprostastý“ ľud (dovtedajší vlastník, ktorý sa nechal presvedčiť, že to inak nešlo a nejde) postupne, ale s osudovou nevyhnutnosťou chabne a chudobnie.

Koho som to vlastne volil

Doteraz som sa v každých poprevratových voľbách usiloval zvoliť z ponúkanej palety politikov takých, o ktorých som pochabo predpokladal, že budú schopní zvrátiť neblahý vývoj do chudoby väčšiny a k svetlým zajtrajškom zbohatlíckej menšiny. Volil som preto vždy iné strany, snažiac sa staviť na iných jednotlivcov. Avšak zbytočne a márne. Väčšina z tých, ktorí sa aj mojím skromným pričinením dostali k rozhodovaniu o veciach verejných, teda k moci, iba pokračovala v nastúpenom trende svojich predchodcov. Zmyslom politickej aktivity a „ušľachtilých“ snáh väčšiny našich politikov je zrejme len majetok (hoci ich „občianskou“ povinnosťou je slúžiť tým, ktorí ich poslali do snemu, aby presadili požiadavky a ciele svojich voličov). O ten sa ruvú v mene nás občanov, ako nám nadávajú, snažiac sa nás obalamutiť našimi právami. Máme platiť ako zmýtorení odvody pre tých, čo neodvádzajú, no berú. Presviedčajú nás o neodcudziteľnej slobodnej voľbe medzi Vizírom a Arielom, Azúrom a Persilom atď. Keby nebolo majetku, ktorý sa dá rozkradnúť, zrejme by čušali sťa vši pod chrastou. No možno sa mýlim, lebo veď aj peniažťoke, ktoré si nahrabú za účasť v slovutnom sneme za prítomnosť a stláčanie tlačidiel, sú hodné ich farizejstva.

Bez ohľadu na to, aké politické zoskupenie práve panovalo, väčšine poslancov išlo zatiaľ iba o vlastný vplyv, o svoje kalé i nekalé záujmy. Zdá sa mi, že je to jedno, či si zvolíme toho, alebo onoho. K moci sa aj tak hrabú zväčša len nepoctiví, mocibažní ľudia, skrivené charaktery, skľavené duše. Ak to bude v ich vlastnom sebeckom záujme, nechajú nás hoci aj zbombardovať, nedbajúc na naše malicherné a bezvýznamné ľudské osudíky. Vlastné korytá a hranty sú pre nich žiarivou métou, pre ktorú sú ochotní svojich rivalov nechať aj zahlušiť.

Pochybnosti o zastupiteľskej demokracii

V každom prípade musím zdôrazniť, že v mojich očiach zastupiteľská demokracia zlyháva. V rámci nej sa totiž vôbec nedá kontrolovať činnosť nami volených zástupcov. Lepšie povedané, kontrolovať sa dá, ale iba teoreticky, v médiách, pri pive, či v kruhu svojej rodiny. No skutočne účinná kontrola nejestvuje. Po každých voľbách nám zostáva len štvorročné útrpné čakanie na ďalšie voľby, potom z ponúknutého zoznamu výber nejakých ďalších panáčikov a následné pasívne čakanie ďalšie štyri roky a tak ďalej a tak dokola.

Človek sa skutočným „občanom“ (čiastočným ovplyvňovateľom svojho spoločenského života) stáva iba na pár minút vo voľbách, potom sa ale počas celého volebného obdobia premieňa na diváka, ktorý „slobodne“ môže sledovať trmu-vrmu a zboj na politickom javisku cez rôzne médiá (môže si medzi nimi „slobodne“ vyberať). Môže „slobodne“ fandiť raz jedným, inokedy zas druhým politikom, môže byť „slobodne“ sklamaný a znechutený, môže „slobodne“ prežívať rozčarovanie z faktu, že sa mu jeho poslanci znova, tak ako vždy predtým, vysmiali a vybabrali s ním tak, ako sa im páčilo a ráčilo. A nejde pritom iba o to, že poslanci sľuby a predkladané programové koncepcie a zámery vôbec nemusia plniť (pojmy sú predsa vágne a širokorozchodné, možno ich naplniť hocičím), vyhovárajúc sa, na čo sa im zachce. V živote spoločnosti vznikajú aj také situácie a nastávajú také okolnosti, o ktorých pred voľbami nik ani len netušil, niežeby sa o nich mohlo aspoň náznakovo diskutovať. Ako jeho zástupcovia budú riešiť tieto novovzniknuté situácie a problémy, o tom ľudia nemajú ani šajnu (predpokladám, že ani politici).

Častejšie voľby ako riešenie

Takže sa mi zdá a vidí, že dôslednejšia kontrola poslancov voličmi by sa dala uskutočniť najvhodnejšie vtedy, ak by sa voľby konali každoročne. Voliči by tak mohli reagovať na svojich poslancov bezprostrednejšie a pružnejšie. Nemuselo by sa pritom hlasovať o ich postoch (v sneme by mohli zostať aj naďalej), ale o peniazoch, ktoré by sa poslancovi mali vyplácať počas jeho ďalšieho ročného pôsobenia v parlamente (čiže o dôvere, či nedôvere, vyjadrenej poslancom, a o peniazoch, ktoré by im hlasovaním mohli byť odoprené). Možno by sme tým dokázali ovplyvniť postoje a správanie sa mnohých ašpirantov na papalášov a rýchlo eliminovať tých bezcharakterných, bezzásadových a bezuzdných. Museli by si totiž poriadne rozmyslieť, či sa im oplatí kandidovať iba na rok, vystavujúc sa riziku, že o rok už nedostanú na svoje poslanecké vyčíňanie peniaze. Tak isto by boli priškrtené aj politické strany, veď by mohli byť oslabené o svojich členov (poslanci by si peniaze museli zadovážiť odinakiaľ, nie od štátu, teda sprostredkovane, nie od nás). Ale napokon ani možnosť každoročnej priamej voľby nových poslancov nie je na zahodenie. Nuž ale, či už by sa hlasovalo o platoch poslancov alebo priamo o nich, som presvedčený, že peniaze, ktoré by sa vynaložili na každoročné voľby, by neboli nadarmo vyhodené von oknom. Aby sa zbytočne nezaťažil štátny rozpočet (hoci ho my sami nedobrovoľne napĺňame), mohlo by sa prijať pravidlo, že voľby by sa zaplatili voličmi - napríklad priamo pri voľbách by sme zložili sumu, povedzme, 200.- korún. Vždy je lepšie investovať niekoľko stovák korún raz do roka, ako nechať v sneme šafáriť zbojníkov počas dlhých štyroch rokov. Veď jedným z mnohých znakov demokracie (vláda ľudu) je možnosť ovplyvniť všetky závažné celospoločenské problémy. Napríklad podporu bombardovania cudzieho štátu, výšku nami odvádzaných daňových povinností alebo zavedenie školného na vysokých školách, atď., atď. Ich riešenie ovplyvňuje najmä nás voličov, nás, ktorí sme vystavení všetkým neblahým dôsledkom nekontrolovaného bašovania „našich“ poslancov.

Autor je nezávisle mysliaci človek

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984