Drahé nechcené dieťa
Novostavbu Slovenského národného divadla (SND) od začiatku sprevádzajú zvláštne nepriaznivé okolnosti. Realizácia tejto myšlienky sa začala v 80. rokoch ešte v rámci federatívnej Československej socialistickej republiky (ČSSR), po zmene politického systému pokračovala v Českej a Slovenskej federatívnej republike (ČSFR) a dokončená bude v samostatnej Slovenskej republike niekedy v novom tisícročí. O jej dokončenie sa usiluje už ôsmy minister kultúry a piaty riaditeľ divadla (ten terajší už po druhýkrát).
Práce na novostavbe sa začali v marci 1986. O stavbe novej budovy SND rozhodli z vlastnej vôle stranícke a štátne orgány Slovenskej socialistickej republiky (SSR). Rozpočtové náklady v tom čase presahovali rozpočtový limit 0,5 mld. Kčs, a preto na schválenie tejto stavby bol potrebný súhlas federálnej vlády ČSSR, ktorá však novostavbu SND do federálneho rozpočtu nikdy nezaradila. Napokon na stavbu dala súhlas vtedajšia vláda SSR, hoci jej to kompetenčne neprislúchalo. Z federálneho rozpočtu nedostala ani predtým, ani potom ani korunu.
O „neschválenej“ stavbe sa nepísalo, verejnosť dostala iba kusé informácie, aj to len občas. Už v samotnom začiatku dostala do vienka vnútorné protirečenie legálnej, ale nie legálne schválenej, chcenej i nechcenej, zhora rozhodnutej, ale zdola nežiadanej, (polo)utajenej stavby. Navonok sa síce toto protirečenie oficiálne neprezentuje, napriek tomu pretrváva a má neblahé dôsledky na financovanie stavby i vzťah verejnosti k nej.
S informovanosťou verejnosti o priebehu novostavby a najmä o jej financovaní to nie je lepšie ani po roku 1989. Pokúsili sme sa teda pomocou databáz firmy TRIAS zosumarizovať obsah podstatných informácií, ktoré dostávali občania Slovenskej republiky o financovaní novostavby SND od roku 1991 až do dnešných dní.
Tanec rozpočtových stámiliónov
Pôvodný rozpočet predstavoval 788 mil. Kčs. Po dvoch „preceneniach“ sa do roku 1989 rozpočtové náklady na novostavbu zvýšili na 960 mil. Kčs. Po dvoch federálnych devalváciách po roku 1989 a devalvácii slovenskej koruny v júni 1993 vzrástli predpokladané náklady na dokončenie stavby na sumu 1,8 mld. Sk.
V auguste 1993 bolo už prestavaných okolo 600 mil. korún, na dokončenie chýbalo 1,2 mld. Sk. Úradný termín odovzdania stavby bol 21. 12. 1995.
V roku 1994 sa v schválenom štátnom rozpočte v kolónke účelových dotácií neobjavila na novostavbu SND ani koruna, hoci MK SR žiadalo 500 mil. a po úprave malo dostať 250 mil. Sk. V auguste 1994 oznamuje minister kultúry Ľubomír Roman ako oficiálny termín dokončenia novostavby SND rok 1996. Po parlamentných voľbách sa 4. 10. 1994 zišla na riadnej schôdzi ešte stará Moravčíkova vláda a súhlasila s návrhom na uvoľnenie 100 mil. Sk z Fondu národného majetku (FNM SR) na pokračovanie novostavby do konca roka 1994. Na vyriešenie aktuálnych problémov financovania výstavby prevzala vláda záruku na zahraničný úver v hodnote 130 mil. Sk.
V marci 1995 Ing. Jozef Halaj, riaditeľ oddelenia investičných potrieb a prierezových činností MK SR, pre tlač uviedol: „Súčasné rozpočtové náklady stavby predstavujú už 2,528 mld. Sk vrátane DPH. Tento rok dostala stavba od MF SR individuálnu dotáciu 290 mil. Sk. Nové divadlo by malo byť dokončené v roku 1998, pričom treba počítať s tým, že sumy na dostavbu sa budú meniť podľa inflačného trendu.“
Dôsledky štátneho prevratu
V rokoch 1996 a 1997 sa v tlači žiadne relevantné informácie o financovaní novostavby neobjavili. Na stavbe však bolo rušno. Ministerstvo kultúry SR (MK SR) tam vyslalo rezortnú kontrolu. Skutočnosti, ktoré kontrola zistila o hospodárení s investičnými prostriedkami, označilo MK SR v stanovisku z 30. 8. 1996 ako podvody. K 1. 9. 1996 minister kultúry Ivan Hudec odvolal Dušana Jamricha z funkcie generálneho riaditeľa SND, od 1. 2. 1997 MK SR prevzalo novostavbu ako priamy investor (dovtedy priamym investorom bolo SND) a po troch mesiacoch nefinancovania sa stavba 15. 7. 1997 oficiálne zastavila. V júni 1997 MK SR odstúpilo od zmluvy s dodávateľskou s. r. o. Staspo a vyzvalo ju, aby k 1. 1. 1998 odovzdala stavbu a uvoľnila stavenisko. Zároveň MK vybralo nového generálneho dodávateľa stavby na základe inzerátu uverejneného 16. 6. 1997 v kultúrnej rubrike denníka Slovenská Republika. Stala sa ním a.s. Skelet.
V januári 1998 uskutočnilo Ministerstvo financií SR na novostavbe SND kontrolný prieskum, ktorý žiadne nečisté hospodárenie, z ktorého MK SR obvinilo bývalého riaditeľa SND, nepotvrdil.
Novostavba dnes a tu
Podľa Slavomíra Bateľa z dodávateľskej firmy Skelet k 24. 7. 1999 chýbali na dokončenie výstavby SND 2,3 mld. Sk, keď z celkových 3,6 mld. sa prestavalo 1,6 mld. Sk. To znamená, že ak by stavba pokračovala rovnakým tempom ako doteraz, bola by dokončená najskôr v roku 2009. To platí len vtedy, ak medziročný rast cien nepresiahne 10% a dotácie neklesnú pod 300 mil. Sk ročne.
Napokon 31. 8. 1999 vláda SR schválila dokončenie stavby s minimalizáciou nákladov (úsporný variant) 1,687 mld. Sk rozpočtovaných na tri roky. V roku 2000 sa má preinvestovať 400 mil., v ďalšom roku o 200 mil. viac a na rok 2002 ostáva 687 mil. Sk. Model financovania je zatiaľ ešte otvorený.
Minister kultúry Milan Kňažko dostal 31. 8. 1999 od vlády úlohu pripraviť viaczdrojové financovanie novostavby SND. Z jeho vystúpení pred novinármi vyplýva, že sa bude snažiť, aby sa na novostavbu použili niektoré výnosy z privatizácie, financie by mohli prísť aj z lotérií. Chcel by osloviť všetkých úspešných a solventných podnikateľov na Slovensku, aby dostavba divadla mohla byť aj ich dielom. Chcel by, aby sa táto stala vecou národa a jeho obyvateľov, aby každý čo len drobnou sumou prispel na jej dokončenie...
Viaczdrojové financovanie
Hospodárska rada vlády v auguste 1992 odporučila ministrovi kultúry SR, aby sa vytvoril „nejaký účet na zbierku od podnikov, ale aj od súkromných osôb, ktoré chcú prispieť na výstavbu SND“.
V júni 1993 bola ustanovená Nadácia novostavby SND, ktorá mala zhromažďovať finančné prostriedky na dostavbu, vybavenie a budúcu prevádzku novej budovy . Jej zriaďovateľmi boli NBS, Transpetrol, Chemlon Humenné, Incheba a SND. Na účte nadácie sa do dnešných dní nazbieralo 3,6 mil. Sk. Zriaďovatelia poskytli 1 mil., Slovnaft 2 mil., ostatné prostriedky poskytli iní darcovia (firmy, občania, zahraniční Slováci atď.). Nadácia je v likvidácii a v zmysle nového zákona o nadáciách SND čaká na registráciu novej nadácie, do ktorej prejdú doteraz získané prostriedky.
Rok 1994 bol rokom veľkých aktivít na rozhýbanie novostavby. Z iniciatívy ministra kultúry Ľ. Romana jedným z riešení problému financovania novostavby mala byť lotéria Biela - Modrá - Červená. Pri predaji 12 mil. žrebov po 10 Sk mala priniesť výťažok cca 20-25 mil. Sk. Licenciu pridelili divadlu, hrací plán a realizáciu zabezpečovala firma Niké. Lotéria vzhľadom na malý záujem verejnosti skončila so stratou, ktorá zaťažila rozpočet SND.
Národ stavia Národné
Podľa zverejnených informácií už v decembri 1993 oslovilo SND takmer 150 solventných firiem i podnikateľov s prosbou o pomoc. Väčšina z nich odmietla pre zlú ekonomickú situáciu, aj keď žiadosť celkom nezamietli.
Doterajšia snaha o tzv. viaczdrojové financovanie novostavby bola v skutočnosti hľadaním doplnkových zdrojov financií. Po formálnej stránke išlo skôr o imidžové akcie patriace do oblasti public relations, pri ktorých finančný efekt nie je rozhodujúci. Pritom jediným subjektom, ktorý už takmer pätnásť rokov reálne financuje novostavbu, sú občania.
Protirečenie chcenej - nechcenej stavby sa prejavilo i vo vlažnom vzťahu umeleckých pracovníkov SND k myšlienke novostavby - ten pretrváva až doteraz. Za celý čas výstavby sa nijako výraznejšie nevyslovili na jej podporu, nijakým spôsobom nevyšli za občanmi, aby ich presvedčili o svojom záujme o nové divadlo a požiadali ich o finančnú podporu. Keď MK SR po odvolaní riaditeľa divadla prevzalo na začiatku roka 1997 novostavbu SND ako priamy investor, paralyzovalo tým aj posledné iniciatívy vedenia SND.
Keď vláda povedala A, musí povedať aj B
Situácia, ktorú minister Kňažko zdedil po svojich predchodcoch a v ktorej vyšiel s iniciatívou za dokončenie stavby, je absurdná. Ministerstvo ako orgán štátnej správy je priamym investorom a minister samotný ako jeho štatutárny predstaviteľ vlastne výkonným investičným pracovníkom. Práce na preinvestovaní schválených 1,687 mld. Sk (v stavebnej i technologickej časti) zabezpečuje päť (5) pracovníkov investičného útvaru (bez právnika!), ktorí sú riadení príslušným útvarom ministerstva, ale zamestnaní sú v Správe kultúrnych zariadení MK SR.
Okrem primeraného zabezpečenia investorskej činnosti zostáva otvorený zásadný problém, ktorého riešenie očakáva vláda od ministra kultúry - alternatívny zdroj financovania. Tým však skutočne nemôže byť nadácia, lotéria, zbierka, ani všetky takéto formy dohromady. Za alternatívne sa tu dajú považovať iba také zdroje, ktoré by priniesli prostriedky rádovo zodpovedajúce rozpočtovým prostriedkom, t. j. dali by sa vyjadriť v stovkách miliónov korún. A to si vyžaduje od ministra kultúry i od vlády kvalitatívne nový prístup.
Čo nastane deň po
Verejnosti chýbajú kvalifikované informácie o tom, ako má vyzerať činnosť súborov SND v novej budove, čo bude s divadelnými priestormi, ktoré súbory teraz využívajú. Samotné SND zrejme nemá jasné, kde a ako by mali jeho súbory po dokončení novostavby pôsobiť. V júni 1993 sa riaditeľ divadla v súvislosti s Nadáciou novostavby SND vyjadril, že by sa neradi vzdali historickej budovy opery na Hviezdoslavovom námestí. Riaditeľ Činohry SND Juraj Slezáček sa v rozhovore pre SLOVO (č. 21/1999) k účinkovaniu v novostavbe povedal: „Zhodou okolností pre SND by to bolo výhodné, na prechodné obdobie, pretože opera aj činohra skôr alebo neskôr budú zase musieť ísť do technickej rekonštrukcie. Táto budova by mala byť také Pompidou centrum. Pre všetky možné veľké divadelné projekty, hosťovania. Vôbec si neviem predstaviť, že by to malo prevádzkovať SND.“
Vzniknú nové problémy
Dokončením novej budovy SND sa problémy neskončia. V prvom rade treba vyriešiť otázku správy a financovania jej prevádzky. Skúsenosti z novopostavených divadelných budov v Prešove i v Nitre a predovšetkým odstrašujúci príklad Istropolisu upozorňujú, že prevádzka takýchto mamutích budov vonkoncom nie je lacná. Bez principiálneho vyriešenia tohto problému nemožno považovať dokončenie novostavby za pozitívny krok. Minister kultúry by sa pri tom nemal nechať učičíkať lobistickými rečami o tom, ako prevádzku budovy zlacní nájom za butiky, predajne kvetín, dramatickej literatúry, CD platní, reštaurácie či zdravotníckej ambulancie. Príjmy z takýchto nájmov budú možno v státisícoch, možno v miliónoch, no náklady na prevádzku budovy v desiatkach miliónov. Otázka je, či tí, čo ľahkovážne argumentujú takýmito príjmami, môžu svoje názory podložiť serióznym marketingovým prieskumom.
Dokončiť - ale efektívne
Určite nie je rozumnejšia alternatíva, ako je dokončenie tejto rozostavanej divadelnej budovy. Slovenská republika nie je taká bohatá, aby si mohla dovoliť vynakladať neproduktívne náklady na konzervovanie a udržiavanie nedokončenej stavby. Dokončenie novostavby SND treba v súčasnej situácii vidieť ako integrovaný kultúrno-ekonomický problém. Z toho by mal vychádzať kvalitatívne nový, koncepčný prístup k riešeniu tejto problematiky. Mal by vychádzať z kvalifikovaných a oponovaných analýz ekonomických, prevádzkových i kultúrno-spoločenských aspektov celej problematiky, nie z kuloárnych diskusií lobistických skupín. Je logické, že o spôsoboch riešenia by mala byť informovaná aj verejnosť.
Tých 1,687 mld. Sk, ktoré vláda schválila na dokončenie novostavby SND, je pre Slovensko taká obrovská suma, že sa nesmie premrhať. Ak má byť iniciatíva ministra Kňažka úspešná, nesmie zopakovať chyby tých predchádzajúcich. Prichádza totiž v poslednej chvíli, keď sa hádam ešte dá problém riešiť racionálne.
Autor je publicista
