Pád sovietskeho impéria

Zmeny po 2. svetovej vojne nezavŕšila repríza Versaillskej konferencie. Tie mal potvrdiť helsinský summit v roku 1975, ktorý brežnevovské vedenie považovalo za akúsi náhradu za mierovú konferenciu. ZSSR však na nej prijal záväzky, ktorých plnenie znamenalo zánik sovietskeho impéria a sociálno-politického systému, ktorý Moskva postupne vnucovala svojim susedom.
Počet zobrazení: 1698

Zmeny po 2. svetovej vojne nezavŕšila repríza Versaillskej konferencie. Tie mal potvrdiť helsinský summit v roku 1975, ktorý brežnevovské vedenie považovalo za akúsi náhradu za mierovú konferenciu. ZSSR však na nej prijal záväzky, ktorých plnenie znamenalo zánik sovietskeho impéria a sociálno-politického systému, ktorý Moskva postupne vnucovala svojim susedom.

Najväčšia slabina sovietskeho impéria sa nachádzala na mieste jeho najväčšieho triumfu v 2. svetovej vojne - v Berlíne. Rozdelenie Nemecka na dva štáty bolo trvalo neudržateľné, absurdnosť tejto situácie najnázornejšie vyjadrovalo jeho rozdelené hlavné mesto. Pokiaľ boli hranice oboch častí Berlína priechodné, na Západ utieklo niekoľko miliónov občanov NDR. Zlopovestnému múru sa iba podarilo zabrániť týmto útekom, nič viac. Vzťah oboch nemeckých štátov teda riešilo „hlasovanie nohami“. Pravda, hoci hlavný prúd emigrantov smeroval z východu na západ, našli sa aj takí, čo volili opačný smer, no tých bolo naozaj veľmi málo. Múr však nezabránil, aby západný Berlín ostal výkladnou skriňou kapitalizmu.

Prehratá psychologická vojna Do začiatku 60. rokov sovietske vedenie ešte predstieralo, že si želá zjednotenie Nemecka, no nepripúšťalo jeho jedinú schodnú realizáciu: celonemecké slobodné voľby. Zjednotené malo byť napríklad konfederáciou častí s opačnými sociálno-politickými systémami. V 70. rokoch sa prichádza s absurdným tvrdením, že existujú dva nemecké národy, čo bolo neprijateľné aj pre drvivú väčšinu východných Nemcov. Impérium v stredovýchodnej Európe malo pre ZSSR zmysel iba ako predpolie budúceho vojenského konfliktu. Keď sa ukazovalo, že sovietsky útok na západnú Európu je nerealizovateľný, cena za udržiavanie impéria bola pre Moskvu čoraz neúnosnejšia. Psychologická vojna, ktorá sa prejavovala aj v pôsobení rozhlasových staníc, prebiehala už počas 2. svetovej vojny. Lenže, hoci bol líder nacistickej propagandy Goebbels majstrom svojho odboru, proti vysielačkám západných spojencov dokázal nasadiť ako hlavnú protizbraň iba rušičky. Ruská revolúcia dokázala zaujímavým spôsobom ovplyvniť napr. film. Nové umenie malo sprostredkovať revolučné posolstvo masám. Za Stalinovej vlády sa však tvorivá práca nahradila propagandistickou rutinou. Do omrzenia opakované heslá sa nakoniec stali bezobsažnými frázami, gýčovité plagáty a rituálny kolobeh osláv výročí bez podstatnejších úprav prebrali aj komunisti ostatných krajín sovietskeho impéria, a tak ignorovali kultúrnu vyspelosť svojho ľudu. Moc sa o propagandu mohla opierať čoraz menej, nakoniec pre jej zdržanie mali väčšiu dôležitosť donucovacie prostriedky ako presvedčovacie. Voči rozhlasovej propagande zo Západu sa ako jediná protizbraň používali rušičky. ZSSR sa tiež pokúšal presadiť zákaz televízneho vysielania z družíc. Západná propaganda ani tak nepôsobila kritikou režimu ako obrazom západného spôsobu života. Nakoľko bol tento obraz odrazom reality, sa masy mohli presvedčiť až po páde železnej opony.

Od sivej ekonomiky k čiernemu obchodu Štátno-direktívny systém riadenia ekonomiky, ktorý Stalin zavádza v 30. rokoch a ktorý museli prevziať i „spojenecké štáty“, mal realizovať industrializáciu a pripraviť hospodárstvo na globálnu vojnu. Tu však treba zdôrazniť, že systém permanentných krvavých čistiek nemusel byť iba výplodom Stalinovej paranoje, ale mal zabrániť mafianizácii ekonomiky. To sa ostatne ukázalo za Nikitu Chruščova. Boj s korupciou sa ukázal ako čosi beznádejné. V Československu sa v 60. rokoch dochádzalo k záverom, že ak má systém prežiť, sú potrebné radikálne ekonomické a politické reformy. Tento pokus rozdrvili sovietske tanky, čím podpísali rozsudok smrti nad totalitným systémom, hoci s odkladom 20 rokov. Ďalší vývoj ukazuje totálnu neschopnosť vládnucej nomenklatúry. V ZSSR sa namiesto reformy poľnohospodárstva nakupuje obilie na Západe. Krach systému možno oddialila ropná kríza na sklonku 70. rokov. Jeho nevyhnutný pád oddialili doláre za ropu. Namiesto reštrukturalizácie ekonomiky sa však minuli na potraviny a spotrebný tovar.

Slepá ulička Michaila Gorbačova Stredovýchodnej Európe bol Sovietmi nanútený nevyhovujúci sociálno-politický systém. Pre Rusko samotné však tento systém bol produktom historického vývoja. Na jednej strane patrí Gorbačovovi nepochybná zásluha, že si uvedomil neudržateľnosť sovietskeho modelu v stredovýchodnej Európe. V roku 1989 boli sovietske vojská nielen v NDR, ale aj v Poľsku, Maďarsku a Československu. ZSSR ani len nenaznačil pokus ovplyvniť zmeny, ktorá prebiehali v týchto krajinách. Na druhej strane však Gorbačov nedokázal sformulovať realizovateľný program transformácie ruskej spoločnosti. Hoci v prípade obrodného procesu v ČSSR v roku 1968 išlo o modernizáciu krajiny, o odpoveď na výzvu vedecko-technickej revolúcie, vízia tejto reformy nadväzovala na tradície spoločnosti. Gorbačov vedel nachádzať inšpiračné zdroje iba v prežitých Leninových myšlienkach a prípadne vo vtedajšom programe talianskych komunistov. Jeden zdroj už nezodpovedal dobe, druhý zasa pomerom. Keď sa dnes zamýšľame nad tým, čo sa udialo v roku 1989, stojíme pred dvoma okruhmi otázok. Jeden sa týka reflexie minulosti, v našom poznaní je okolo diania v onom roku viacero bielych miest. Druhý sa týka súčasnosti a budúcnosti. Procesy, ktoré sa v stredovýchodnej Európe začali v roku 1989, zďaleka nie sú zavŕšené a ešte väčším otáznikom je budúcnosť Ruska.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984