Medzi Erosom a Thanatom
Básnik Štefan Moravčík (1943) patriaci k najpozoruhodnejším zjavom slovenskej poézie 70. a 80. rokov sa vo svojej najnovšej zbierke na jednej strane pokúša čiastočne oprášiť svoju tradičnú poetiku založenú na otvorenom erotizme a na experimentovaní s básnickým jazykom, no na druhej strane tieto konštanty vlastnej poézie dopĺňa novou skúsenosťou zrelého veku.
Básnická zbierka Intímnik (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2000) v mnohom variuje známe a typicky moravčíkovské témy a motívy, ktoré sú okorenené svojskými jazykovými experimentmi a hrami, dôverne známymi z autorových básnických textov publikovaných v 70. a 80. rokoch. Pri čítaní jeho poslednej zbierky však musím skonštatovať, že Moravčík konca 90. rokov je predsa len v mnohom iný ako Moravčík predchádzajúcich dvoch desaťročí. Jeho Intímniku chýba predovšetkým vitalita vyžarujúca zo zbierok Slávnosti baránkov (1969), O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek (1970), Čerešňový hlad (1979) či Erosnička (1981). I keď sa tu naďalej pohráva s erotikou a otvoreným sexuálnymi narážkami, nie je to už bezprostredný mladícky inštinktívny erotizmus, ale skôr pavučinami zapadnutý starecký sexizmus a chlípnosť. Rovnako aj Moravčíkov jazyk, akokoľvek sa snažiaci upútať množstvom neologizmov, slovných hračiek a experimentov, stráca originalitu a sviežosť a naopak smeruje iba k prázdnej slovnej ekvilibristike.
Najväčšou slabinou zbierky je jej prvá časť Z pranostík, poplatná folklórno-romantizujúcej štylizácii a prvoplánovému humoru (ozvláštnenému erotickým podtextom). Moravčíkovské „pranostiky“ svojou banalitou a veršovým rytmom občas pripomínajú detské riekanky. Sem-tam sa však v tomto nevážnom kalendárovom cykle mihnú aj témy vážne - napríklad spomienka na smrť básnika Joža Urbana (Apríl - a príliš smrti naraz). Práve motív smrti, ktorá ako keby stála za dverami básnikovho života, sa postupne vkráda do básnických textov. Objavuje sa už v ľahko ladených veršoch pranostík, no najintenzívnejšie rezonuje v časti Ometanie pavučín. Skepticizmus spojený s motívmi starnutia a pochybovania o poslaní básnika i vlastnej poézie („...som mŕtva duša z písmen / čierny črep z pohára...“, báseň Melivo Meluzín alebo „Básnik je zlý žart, kurva stará, / len pletie hlavy, potom pára / babie bruchá, / až mu pri tom srdce búcha...“, báseň Nenežni, žni) sa mieša so stále prítomným banálnym erotizmom.
Moravčíkova zbierka teda tematicky smeruje k istej dvojpólovosti - k oscilácii básnického subjektu medzi erotickými reminiscenciami, ktoré sú vzdialeným ohlasom staršej Moravčíkovej produkcie a skepticizmom limitovaným pocitom starnutia podčiarkovaným intenzívnym „mementom mori“. Obrazy smrtiek, cintorínov, hrobov či vyzváňania zvonov dokumentujú až nekrofilne pôsobiacu záľubu básnika v tejto téme. Toto básnické „memento mori“ na niekoľkých miestach zjemňujú hedonisticky štylizované verše, ktoré pôsobia ako reminiscencie stredovekej pijanskej poézie alebo Tablicovskej anakreontiky - Moravčíkovi ako prekladateľovi poézie Bohuslava Tablica (1769-1832) dôverne známej - a sú iba banálnou variáciou na jednu z hlavných tém tohto typu veršovania - na tému „užime si, pokiaľ je čas“, ktorá silno rezonuje napríklad v známej piesni Gaudeamus igitur, či v mnohých Tablicových básnických textoch („Poskočilo päť pohárov / po podnose, / pime, pokým Smrť nám nedá / po tom nose!, / báseň Poskočilo päť pohárov po podnose).
Záverečnú časť zbierky tvoria Básne priazne - básnické texty venované spisovateľom (Janko Silan, Pavol Dobšinský) a výtvarníkovi Milanovi Laluhovi, v ktorých sa mieša oslavno-spomienkový tón so slovnými hračkami a narážkami (A vy, vážny Silan), či oslavou umeleckého majstrovstva.
Moravčíkova posledná básnická zbierka ako celok pôsobí už iba ako slabý „odvar“ toho, čo už autor vyslovil dávnejšie. V podobe prítomnosti starých moravčíkovských tém tu cítime akúsi nostalgiu muža v zrelom veku za tým, čo bolo a už sa asi nevráti a to, čo mu zostáva, je už len čakanie na okamih, v ktorom - povedané slovami básnika - „nás rum premení na rumovisko“. -
