Reklama
Reklama

Zabili Kabilu, nestabilita zostáva

Ťažko predpovedať, čo čaká Afriku po atentáte na samozvaného prezidenta Konžskej demokratickej republiky Laurenta-Désiré Kabilu, ktorého postrelil v utorok 15. januára člen jeho osobnej ochranky. K atentátu došlo počas prezidentovho stretnutia s generalitou konžskej armády,
Počet zobrazení: 1805

Ťažko predpovedať, čo čaká Afriku po atentáte na samozvaného prezidenta Konžskej demokratickej republiky Laurenta-Désiré Kabilu, ktorého postrelil v utorok 15. januára člen jeho osobnej ochranky. K atentátu došlo počas prezidentovho stretnutia s generalitou konžskej armády, pri ktorom im nebohý Kabila ostro vyčítal neúspechy v boji proti opozičnému Združeniu za konžskú demokraciu (RCD), ktoré je jednou z hlavných opôr vzbúreneckého tábora a ovláda takmer polovicu územia KDR.

Šlo zrejme o vopred pripravené sprisahanie, aj keď vzbúrenci akúkoľvek spojitosť s atentátom odmietajú, rovnako ako rwandské a ugandské oficiálne miesta podieľajúce sa už takmer dva roky na tomto regionálnom konflikte. Jeden belgický diplomat, ktorý sa dobre orientuje v mocenských pomeroch tejto bývalej belgickej kolónie, pokladá udalosť za výsledok vnútorných sporov vo vojenskom velení, ktoré mohli vyústiť do násilia.

Ambície plukovníka Kapenda Kabila bol počas atentátu ťažko zranený a zomrel až na palube lietadla, ktoré ho malo dopraviť na lekárske ošetrenie do zimbabwského hlavného mesta Harare. Hoci niektoré zdroje sprvoti uvádzali, že pri atentáte zabili aj Kabilovho syna Josepha, zakrátko ho označili za následníka na najvyššom poste.

O riadenie štátu mal a má evidentný záujem Kabilov rodák z Katangy na juhu Konga - plukovník Eddy Kapend, ktorý môže rátať s podporou zo susednej Angoly obávajúcej sa mocenského vákua. Atentátnikom bol podľa dôveryhodných prameňov námestník ministra obrany plukovník Kayembe, ktorého mal údajne na Kabilov príkaz jeho syn zatknúť, no Kayembe začal strieľať. Na Kayembovej strane bola časť jednotiek Konžských ozbrojených síl (FAC), ktoré po čine rozpútali streľbu v okolí Mramorového paláca - sídla prezidenta, ale neskôr sa plukovníkovi Kapendovi podarilo navodiť poriadok.

Podpora Rwandy a Ugandy Režim, ktorý vládol v Kongu pred rokom 1997, sa vyznačoval koncentrovanými neresťami africkej politickej scény. Na čele štátu bol diktátor Mobutu Sesse Seko, ktorý spolu s belgickými kolonizátormi a celým radom zahraničných ťažiarskych monopolov zosnoval pred 40 rokmi sprisahanie proti legálne zvolenému premiérovi Patriceovi Lumumbovi a zavraždil ho. Kolonialistické sily sa nikdy netajili tým, že Mobutu urobil pre nich neoceniteľnú službu a dovolili mu na čele katanžských separatistov napokon ovládnuť celé Kongo. Jeho režim sa však preslávil ako jedna z najtvrdších afrických diktatúr a ku koncu studenej vojny začal byť svojim zahraničným sponzorom na ťarchu. Preto využili staré kmeňové nepriateľstvá a tradičný katanžský separatizmus a s úľavou privítali (hovorilo sa aj o priamej podpore) vojenský prevrat, na čele ktorého v roku 1997 stál Kabila.

Kabila pochádzal z prostredia "revolučných marxistov" typu Che Guevaru, ale rýchlo sa pridal k vzbúrencom z Aliancie demokratických síl pre oslobodenie Kongo-Zaire (AFDL), ktorú podporovali susedné štáty, predovšetkým Rwanda a Uganda. Od nich pochádzali nielen zbrane, ale aj kmeňoví bojovníci, ktorí priviedli Kabilu k víťazstvu. Práve z týchto príslušníkov však neskôr vznikol nový opozičný front, ktorý proti Kabilovi viedol s podporou Ugandy a Rwandy občiansku vojnu. Keď sa na Kabilovu stranu postavili Angola, Zimbabwe a Namíbia, začal sa v srdci Afriky črtať regionálny konflikt, ktorý sa neúspešne pokúšala riešiť Organizácia africkej jednoty. Uskutočnilo sa niekoľko "mierových" rokovaní, no ich rezolúcie a záväzky zostali len na papieri. Hlavnou príčinou bola vládcova neochota sadnúť si za jeden stôl so vzbúrencami, hoci tí prakticky s ugandskými a rwandskými jednotkami ovládali sever a severovýchod Konga.

Beztrestné šafárenie Kabila sa tešil do poslednej chvíle veľkej blahosklonnosti medzinárodného spoločenstva a Komisia OSN pre ľudské práva sa nikdy neodhodlala volať ho na zodpovednosť za účasť v genocíde Hutuov v Rwande a v Kongu v roku 1997 a za zločiny proti ľudskosti. Dokázalo sa pritom, že v máji 1997 Kabilove jednotky zmasakrovali v Mbandake blízko Wendji stovky neozbrojených Hutuov a 150 až 180 tisíc z nich usadených na konžskom území vyhnali do Rwandy. Vyplynulo to aj zo správy komisie OSN pre ľudské práva, ktorú viedol Roberto Garreton z Chile. Po jej zverejnení však Kabila dosiahol, že generálny tajomník OSN Kofi Annan Garretona odvolal...

V Kongu aj za jeho hranicami videli v roku 1997 vo víťazovi nad Mobutuom takmer záruku demokratického rozvoja krajiny. Kabila si však uzurpoval všetku moc a zakázal aj politické strany. Jeho režim sa ku koncu veľmi neodlišoval od Mobutuoých čias. Rozišiel sa so všetkými opozičnými silami, ktoré spolu s ním bojovali proti Mobutuovi a okrem svojich katanžských rodákov nikomu nedôveroval. Nielenže nedodržal svoj sľub usporiadať demokratické voľby, no nehanebne využil svoju pozíciu na osobné obohatenie. Krajina sa pritom zmietala v hospodárskych ťažkostiach - v roku 2000 dosiahla inflácia 520 percent a hrubý domáci produkt sa znížil o 11 percent.

Dlhodobá nestabilita Kabilov osud je osudom diktátorov, ktorí sa osobitne v pomeroch Afriky na juh od Sahary stávajú čoraz viac anachronizmom. V kliešťach zaostalosti a neschopnosti riešiť hospodársky rozvoj tradičnými neokolonialistickými metódami a poklesom podielu tohto kontinentu na svetovom obchode, nastáva situácia, v ktorej nevidia analytici žiadne rýchle ani ľahké riešenia. Jednou z hlavných bolestí znásobených korupciou, nepotizmom, predajnosťou a etnickou roztrieštenosťou, kde väčšina etník ešte neprekonala prekliatie kmeňových zväzkov - tribalizmus, je dlhodobá nestabilita. Demokratické princípy nedávajú v afrických pomeroch, ani v pomerne vyvinutejších štátoch (Pobrežie Slonoviny, Uganda, Kongo a iné), záruky politickej stability a pokles dopytu a svetových cien surovín - hlavného exportného artiklu - nevytvára rozvojové možnosti.

Priepasť sa ešte stále roztvára. Procesy globalizácie zatiaľ stavajú Afriku a osobitne väčšinu krajín južne od Sahary, do veľmi nevýhodného postavenia. Aj vývoj v Kongu sa po Kabilovej smrti môže uberať rôznymi cestami. Buď bude východiskom pre ďalšie zintenzívnenie regionálneho konfliktu, alebo hrozí vznikom väčšieho regionálneho ohniska vojny v srdci Afriky. Nie je však vylúčené ani to, že Kabilovým odchodom padli osobné motívy, ktoré blokovali skončenie občianskej vojny v Kongu a stiahnutie všetkých cudzích vojenských jednotiek z jeho územia.

Zatiaľ nehodnotené
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama