Kopytom sem - kopytom tam
V minulom politickom režime nebola novinárčina bohvieaká slasť. Hotovou pohromou bolo, keď ideologickí strážcovia prostriedkov masovej informácie a propagandy pezlárovsko-fojtíkovského razenia povinne odvádzali svoj triedny kontingent a "museli s radosťou".
Po desiatich rokoch sa na slovenskom trhu čiernotlačových médií začínajú objavovať symptómy nieže pripomínajúce, ale ďaleko presahujúce, totalitnú autocenzúru. Vladimír Miškovský vo svojej poslaneckej kariére za SNS, neskôr DU, ničím zvláštnym nevynikal. Mihol sa okolo tvorby prvej ústavy, sporadicky zadeklaroval svoje národné cítenie, ale jeho parlamentné účinkovanie sa dá zhodnotiť lapidárne: "Vyskytol sa vo vysokej politike." Na poste konateľa 1. národnej mediálnej spoločnosti si zrejme predsavzal odčiniť svoju poslaneckú, sivú nevýraznosť neuveriteľnými aktivitami.
Predčil horlivých cenzorov Priam rozkošne vyznela jeho argumentácia v konflikte s "odídeným" šéfom zahraničnopolitického oddelenia denníka Práca. Miškovský vraj "nesúhlasí s politikou čínskej vlády", preto redaktor do Pekingu nevycestuje (napriek požehnaniu nášho ministerstva zahraničných vecí a vysponzorovanej letenke). A basta! Číňania zrejme korporatívne a horko zaplačú nad nenávratne stratenou náklonnosťou pechoriaceho sa slovenského tlačového imperátora rovno na Námestí nebeského pokoja... Epizódka vcelku zábavná, keby nedemaskovala "úroveň" ľudí s nemalým vplyvom na printové produkty.
Ani najhorlivejší cenzor Správy tlačového dozoru v blahej pamäti rokov päťdesiatych neklesol tak hlboko, ako demokraticky sa tváriaci exposlanec, terajší podnikateľ. Cenzor mal svoje limity určené dvoma pečiatkami: červenou články zastavoval, zelenou púšťal do špaltovej sadzby. Cenzor si však netrúfol stupídne dopísať autorovi do komentára odsek tak, ako slovutný pán Miškovský Gabriele Klestincovej. Možno sa však jeho trúfalosti vôbec čudovať?
Alibisti v syndikáte a odboroch Na alibistické mlčanie Slovenského syndikátu novinárov k problémom nášho mediálneho prostredia sme si už zvykli. Stavovská organizácia hádam precitne, keď sa situácia v tuho znormalizovanej nebohej odborárskej Práci dostane na pretras v parlamentnej komisii (syndikalisti budú môcť po úctyhodnom čase dať o sebe vedieť). Ale že sa bašovaniu majiteľa pripomínajúcemu filmové výjavy režisérky Věry Chytilovej z reálnosocialistického Absurdistanu (Kopytom sem - kopytom tam) v novinách ľudí práce trpácky prizerá Konfederácia odborových zväzov SR, to už hraničí s orwelovčinou najhrubšieho zrna. Nik sa vlastne ani neunúval gramotne vysvetliť, prečo museli noviny s vyše polstoročnou tradíciou zmeniť majiteľa. Verklíkovanie ekonomickou stratovosťou neobstojí: podnikatelia predsa nebudú plytvať inzerciou na periodikum nekompromisne kritizujúce systém, z ktorého "kapitálotrovná" vrstva výdatne profituje.
Ak KOZ nedokázala udržať nad hladinou denník s veľmi solídnou značkou, s úctyhodným redaktorským tvorivým potenciálom, potom sa treba scherhauferovsky spýtať: "Kemu ce treba?" Funkcionárskej odborárskej špičke zrejme bohato stačí mediálne účinkovanie na tlačovkách, v televíznych šotoch, najmä ak sa pošťastí zoskupiť "mogučuju gučku" zúfalých kovákov a pošpacírovať sa na jej čele pred verejnoprávnymi aj privátnymi objektívmi kamier. Iba marginálne hodno pripomenúť akcie poľských zdravotných sestier, maďarských poľnohospodárov pri takých sociálnych otrasoch a prepadoch, aké sme pocítili hneď skraja nového milénia.
Pravicová vetva tlače (proces jej expanzie už jemne pripomína tichú monopolizáciu) sa hotuje na vohľady ďalšieho spojenca. Práca sa má posunúť od stredu doprava a osloviť najmä mladú čitateľskú pospolitosť, ktorá dozaista šalie od nedočkavosti za preporodeným denníkom. Ak sa táto ideologická transformácia udeje, Práca bude mať s odborármi spoločné asi toľko, čo eskimák s deltou Nílu. Ledaže by sa majoritný vydavateľ rozhodol obhajovať proletársku Slovač z pozície novinárskeho bulváru, čo by sa právom radilo k ďalším netušeným divom sveta.
Osud prihrbených novinárikov Potenciálny vydavateľ nového denníka ľudí práce sotva v čomsi nadviaže na prečudesnú éru V. Miškovského, ktorý sa imperátorskými praktikami stotožňuje s ďalším megapodnikateľom. Jozefovi Majskému sa občas podarí dopustiť sa pozoruhodného výroku. Kratučká úvaha o novinároch, ktorí budú môcť písať, čo chcú, až keď mu prinesú päť miliónov zisku, sa dá naozaj "sochať". Obaja zabúdajú na podstatu: zisk v intelektuálnom tvorivom novinárskom procese môžu priniesť iba žurnalistické osobnosti slušne docenené, s perfektným materiálno-technickým redakčným zázemím, so spoľahlivým firemným krytím v prípadných sporoch. A nad týmito atribútmi stojí najdôležitejší: pozícia rešpektovaného redaktora - zamestnávateľovho partnera. Kto si váži novinárika, prihrbeného v poníženom predklone vari ešte aj pred sebou samým? Submisívni vazali sústavne produkujú len a len stratu.
Prípadný nový editor si môže ušetriť čas, nervy a najmä peniaze v sporoch o logo Práce. Úplne postačí, keď si overí patričné legislatívno-autorské náležitosti oživotvorenia značky Pravdy chudoby. Priliehavejší názov by sme totiž v súdobom spoločenskom, politickom, ekonomickom, sociálnom aj mediálnom marazme hľadali márne.
