1. Raffael Santi – Najmladší z triumvirátu renesančných majstrov

Po reprezentačnej výstave vo viedenskej Albertine
Počet zobrazení: 5913

rafael_autorrotrer_1506_galaria_uffizi_florencia.jpgDo Raffaela som sa zamiloval už ako vysokoškolák, keď som prvý raz zavítal do Drážďan. Presnejšie, zaľúbil som sa do jeho obrazu Sixtínska Madona. Uvidel som jej krásu vystavenú v Obrazárni starých majstrov v Zwingri, ako okolo nej povieva závoj a v náručí drží Ježiška. Takto však matky nezvyknú túliť k sebe svoje dieťa. Mária akoby ho ponúkala niekomu, aby ho povaroval. Priamo božskému otcovi.

Aj tak sú z tohto pôvabného diela všeobecne najznámejší dvaja anjelici zo spodného okraja. Ja ich mám napríklad na vianočných servítkach. Skôr ako nebeské bytosti pripomínajú šarvancov z ulice, ktorí si práve odložili kolobežky a hútajú, akú čertovinu by zase vyviedli. Obraz u renesančného maliara Raffaela Santiho objednal roku 1512 pápež Július II., vlastným menom Giuliano della Rovere z Albisoly, pre mesto v severotalianskej oblasti Emilia-Romagna Piacenza, ktoré sa vtedy pripojilo k cirkevnému štátu.


Raffaelov autoportrét z roku 1506,
Galéria Uffizi vo Florencii.


Pamätníci si hádam spomenú na výpravný americký film režiséra Carola Reeda Agónia a extáza nakrútený roku 1965 podľa rovnomenného románu Irvinga Stona. „Bojového pápeža“ Júliusa II. (za jeho vlády dominovala vojna, politika a popritom aj intrigy a vášeň k umeniu) v ňom geniálne stvárnil Rex Harrison, hlavného hrdinu Michelangela rovnako slávny Charlton Heston a Raffaela vtedy 32-ročný kubánsky americko-taliansky herec a spevák Tomas Milian (narodený ako Tomás Quintín Rodríguez), ktorý potom hral v mnohých špagetových westernoch a zomrel akurát pred rokom.

 

04_sixtinische-madonna.jpgSixtínska Madona, 1513/1514, Galéria starých majstrov Zwinger v Drážďanoch.

 

Zapletené osudy Sixtínskej Madony
 

Patrocínium benediktínskeho kostola v Piacenze patrilo svätej Barbore a ranokresťanskému 24. pápežovi Sixtovi II., ktorého neskôr kanonizovali. Preto na olejomaľbe Sixtínska Madona obe tieto postavy kľačia pred Pannou Máriou, pričom Sixtus, s črtami tváre donátora Júliusa II., jej ukazuje cestu k chrámu. Pri nohách mu leží pápežská koruna – tiara na vrchu so žaluďom. V tomto symbole však netreba hľadať niečo zmyselného, ale odkaz na rodinu, z ktorej Július pochádzal, teda della Rovere (po taliansky dub). Tá si práve Sixta II. vybrala za svojho patróna.

Sixtínska Madona teda autorsky v súčasnosti nemá veľa spoločného s ešte slávnejšou Sixtínskou kaplnkou vo Vatikáne, hoci aj tú nechal domaľovať Július II., nie však Santimu, ale Buonarrotimu, známejšiemu tak isto pod svojím krstným menom Michelangelo. Ani Raffael však neprišiel skrátka. Pápež ho poveril, aby v Apoštolskom paláci pokryl freskami steny štyroch veľkých komnát – stanzií.

Treba však dodať aj to, že v rokoch 1514 až 1516 Raffael navrhol kartóny ako vzorce pre tkáčov so sériou desiatich gobelínov so scénami zo životov sv. Pavla z Tarzu a sv. Petra, ktoré sa mali používať v Sixtínskej kaplnke. Vyrobili ich v dielni Pietra van Aelsta v Bruseli, kde ich mal možnosť obdivovať aj Albrecht Dürer. Sám autor ich však pravdepodobne všetky nikdy nevidel, lebo ich do Ríma dodali až v rokoch 1519 a 1520. Dochovalo sa z nich sedem, uložené sú v londýnskom Múzeu Viktórie a Alberta. Gobelíny zatiaľ poslednýkrát vystavili na niekoľko týždňov v Sixtínskej kaplnke roku1983 pri príležitosti 500. výročia Raffaelovho narodenia.

Obraz od Piacenzanov roku 1754 odkúpil poľský kráľ August III., ktorý bol súčasne saským kurfirstom ako Fridrich August II. a preto sa zväčša zdržiaval v hornom Sasku. O sto rokov neskôr sa Rafaelovo dielo dostalo do zbierok drážďanskej galérie. Na sklonku druhej svetovej vojny si ho Sovieti „požičali“ ako vojnovú korisť, no roku 1956 obraz východným Nemcom vrátili. Preto som mohol roku 1979 pred ním vzdychať vo vtedajšej NDR.

03_putac_na_vystavu_rafael_pred_palacom_albertina_na_viedenskom_na.jpgTeraz som dúfal, že sixtínsku krásavicu s anjelikmi znovu uvidím v plnom pôvabe vo viedenskej Albertine. Do 7. januára tam totiž prezentovali okolo 130 kresieb a 18 obrazov tohto autora, ktorého spolu s Michelangelom a Leonardom da Vinci nielen odborníci považujú za najjasnejšie trojčlenné súhvezdie na oblohe svetovej renesancie.

Raffael bol z nich najmladší a ako najmladší – sotva 37-ročný – zomrel, necelý rok po Leonardovi, ktorý sa dožil 67 rokov. Michelangelo ich vo veku pretromfol, naposledy vydýchol ako 86-ročný. Na to, že Rafael profesionálne tvoril iba necelé dve desaťročia, zanechal za sebou aj početne obdivuhodné dielo. Ako maliar a architekt, ktorý pracoval najmä vo Florencii a Ríme u pápežov a kniežat, sa stal naozajstným univerzálnym géniom výtvarného umenia v čase vrcholného humanizmu a renesancie.

 

Vďaka konkurenčnému boju
 

Viedenská galéria – múzeum Albertina dostala svoje pomenovanie podľa manžela najobľúbenejšej dcéry Márie Terézie, sasko-tešínskeho kniežaťa Alberta Kazimíra, mimochodom staršieho syna spomínaného kurfirsta Fridricha Augusta II. Možno po ňom zdedil lásku k výtvarnému umeniu, lebo položil základy jednej z najrozsiahlejších zbierok svojho druhu na svete – čuduj sa svete – na Bratislavskom hrade. Tam v rokoch 1765 až 1780 sídlil aj so svojou najdrahšou Máriou Kristínou Habsbursko-Lotrínskou ako uhorský miestodržiteľ. Albertovi a jeho „kultúrnym vyslancom“ sa podarilo v druhej polovici 18. storočia zohnať a zakúpiť viac ako 50 Raffaelových kresieb.

02_palac_a_galeria_albertina_v_case_vystavy_rafael_vieden_december_2017.jpgPalác a galéria Albertina, Viedeň, december 2017.


Po osemnástich rokoch sa galéria opäť podujala usporiadať návštevnícky vďačnú prehliadku diel, no tentoraz s veľkodušnejším prístupom. Po Michelangelovi a van Goghovi išlo o tretiu najdrahšiu inštaláciu uskutočnenú v Albertine, ktorá predstavila okrem diel vo svojom vlastníctve (osobitne skíc) i zapožičané od takých slávnych inštitúcií, ako je Uffizi vo Florencii, Vatikánske múzeá, parížsky Louvre, Prado v Madride, Britské múzeum, Kráľovské zbierky Jej veličenstva Alžbety II. z Londýna, Obrazová galéria Štátneho múzea v Berlíne či Múzeum krásneho umenia v Budapešti.

V tom čase takmer za rohom v Umeleckohistorickom múzeum (KHM) vo Viedni prebiehala takisto veľkolepá výstava venovaná bardovi barokovej maľby Petrovi Pavlovi Rubensovi. Ktovie, či išlo o zhodu náhod alebo zapracoval konkurenčný boj o priazeň milovníkov výtvarného kumštu. Ale kurátor Achim Gnann pripravoval v spolupráci s oxfordským Ashmoleovým múzeom prezentáciu Raffaelových skvostov plných päť rokov.

Medzi kresbami bol aj náčrt obrazu Madona na lúke (niekedy uvádzaná ako Madona v zeleni, 1508). Keď som si však chcel prezrieť jeho originál, musel som skočiť do KHM. V každom prípade obdivovatelia starých, poctivých výtvarných diel mali minulú jeseň a začiatkom tohto roka v rakúskej metropole okrem vianočných trhov (zhodou okolností tiež trvali do 7. januára 2018) aj umelecké hody.

 

Tri kapitoly plodného života
 

Dočasnú kolekciu v Albertine rozdelili do troch hlavných životných etáp majstra: od jeho raného obdobia v rodnom Urbine do roku 1504, práce počas pobytu vo Florencii (1504 až 1508) a napokon vyvrcholenie tvorby v Ríme až do autorovej predčasnej smrti na jar 1520.

Raffael Santi, známy tiež ako Raffaello Sanzio da Urbino, sa narodil 28. marca 1483 v talianskom regióne Le Marche v malebnom mestečku Urbino, ktoré leží na úpätí Álp asi 30 kilometrov juhovýchodne od San Marina. Teraz v ňom žije okolo 15-tisíc obyvateľov, no práve počas Raffaelovho života v 15. a 16. storočí prežívalo zlatý vek, sprevádzaný prudkým stavebným rozmachom. Stalo sa sídlom arcibiskupstva a roku 1506 tam založili aj univerzitu. Historické jadro sa v renesančnej podobe zachovalo až dodnes, roku 1998 ho zapísali do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Otec Giovanni Santi, maliar s literárnymi ambíciami, pracoval na dvore urbinského kondotiéra Federica II. da Montefeltro, veľkého milovníka a štedrého mecenáša umenia. Jeho sídlo bolo vyzdobené prácami Paola Uccella, Lucu Signorelliho, Melozzu da Forte, Francesca di Giorgioho a ďalšími priekopníkmi talianskej renesancie, ako aj ich holandských konkurentov, ako bol Hieronymus Bosch či Justus van Gent. V takomto prostredí sa pohyboval malý Raffael.

06_urbino_dm_a_vojvodsky_palac._historicke_jadro_mestecka_je_od_roku_1998_na_zozname_svetoveho_kulturneho_deicstva_unesco.jpg
Urbino, dóm a vojvodský palác. Historické jadro mestečka je od roku 1998 na zozname svetového dedičstva UNESCO.

Z rodinnej idyly sa však dlho netešil. Keď mal osem rokov, zomrela mu matka Magia z rodiny Ciarlo a o tri roky na to aj otec. Ako jedenásťročného sa ho ujal strýko Simon Ciarlo. U chlapca nepochybne objavili nevšedný umelecký talent, prinajmenšom od roku 1496 je písomne doložené jeho pôsobenie v dielni Pietra Vannucciho, ktorý sa preslávil pod menom Pietro Perugino. Ako jeho umelecké priezvisko napovedá, pôsobil v hlavnom meste regiónu Umbria, v Perugii, ktorú spájajú s Bratislavou dlhoročné družobné vzťahy. Perugino sa vyučil u Piera della Francesca, ktorého pokladajú za jedného z najdôležitejších „zákonodarcov“ talianskej renesancie, začas pobudol aj u maliara, zlatníka a sochára Andrea dell Verrocchiho vo Florencii, kde sa zoznámil aj s tvorbou Sandra Botticelliho.

Mladučký Raffael sa u Perugina zoznámil s kúzlom umeleckej perspektívy a prevzal základné metódy prípravy výtvarného diela počnúc vypracovaním predbežného náčrtu, skíc až po definitívnu podobu, To umožnilo, aby sa do tvorby zapojilo viacero učňov a na majstra ostali tie najdôležitejšie súčasti obrazu, v prvom rade tváre, hlavy, či ruky. Odborníci objavujú na Peruginových maľbách detaily, ktoré viac než pravdepodobne vypracoval práve Raffael. Už vtedy mal svoj štýl.

Najslávnejší rodák z Urbina si po presťahovaní do Ríma zriadil veľkú dielňu, v ktorých zaúčal nádejných umelcov a ako bolo zvykom, rutinné práce ponechával na nich. Napokon, za taký pomerne krátky čas, keď ho pápežská kúria a súkromní mecenáši zahrňovali množstvom zákaziek, by sotva stihol sám namaľovať toľko obrazov. Obyčajne pritom dochádzalo aj k určitej špecializácii u jednotlivcov, ako bola maľba drapérií a iných súčastí šiat, šperkov na zobrazovaných osobách či krajiniek v pozadí portrétov. Medzi Raffaelových najvýznamnejších pomocníkov patrili Giovanni da Udine, Giulio Romano, Giovanni Francesco Penni a Prierino del Vaga.

 

Od prvotín ku krásnym Pannám Máriám
 

Za prvé Raffaelovo samostatné dielo sa považuje dnes vážne poškodená procesná zástava pre mesto Città di Castello, nachádzajúce sa 40 kilometrov severne od Perugie, z prelomu rokov 1499 a 1500. Na nej z jednej strany zobrazil Ukrižovanie, z druhej Zrodenie Evy z Adamovho rebra. Objednávka vznikla v súvislosti s epidémiou moru, ktorá v regióne vypukla roku 1499.

Oltárny obraz pre Kostol sv. Mikuláša Tolentinského v tomto istom meste v ďalšom roku už namaľoval ako „magister“. Od roku 1502 pracoval v Umbrii aj pre Pinturicchiho, pôvodným menom Bernardino di Betty, ktorého preslávili nástenné maľby a Peruginovi okolo roku 1482 pomáhal pri výzdobe Sixtínskej kaplnky – napríklad pri freske Krst Krista.

07_rafael_madona_s_granaovym_jablkom_kresba_okolo_r._1504._albertina_vieden.jpgMadona s granátovým jablkom, kresba okolo roku 1504, Galéria Albertina vo Viedni.

Ako napísal spisovateľ Giorgio Vasari v trojzväzkovom diele Životy najvýznamnejších maliarov, sochárov a architektov z roku 1550, Raffael roku 1504 býval v Siene, kde sa zoznámil s technikou kartónov, ktoré pre mestský palác Signorie vo Florencii pripravovali Leonardo da Vinci a Michelangelo. Chcel vidieť ich fresky na vlastné oči a zrejme ešte v tom roku odcestoval do hlavného mesta Toskánska. Tam študoval diela oboch už vtedy uznávaných majstrov, ale aj iných umelcov, ako napríklad zakladateľa renesančného maliarstva Masacciho či svojho súčasníka Fra Bartolommea. Všetko to naňho zanechalo hlboký dojem

Do Florencie zavítal Raffael ako 21-ročný počas daždivej jesene 1504, pričom ho sprevádzalo „vrelé“ písomné odporúčanie adresované gonfalonierovi (vysokému úradníkovi) Florentskej republiky Pierovi Soderinimu od vojvodkyne Giovanny Felicity da Montefeltro, dcéry Federica II., ktorá sa vydala za brata Júliusa II. Ako sa ukazuje, okrem nespochybniteľného génia pomohla Raffaelovi na jeho ceste k závratnému úspechu aj vzájomná previazanosť významných rodov stredného Talianska.

Napriek tomu umelec vo Florencii nenašiel stále bydlisko, striedavo pracoval na objednávky tamojších šľachticov a mešťanov v rodisku a v Perugii. Maľoval najmä portréty a svoje prvé povestné Madony. Pre ne si zvolil nový ideál vyváženej trojuholníkovej kompozície, ktorá bola základom dokonalej harmónie. Jeho biblické postavy a obrazy svätcov majú čosi vznešené z antiky, no súčasne do nich vložil nanajvýš ľudské a prirodzené výrazy tváre a gestá, ktoré tak priblížil k bežnému svetskému životu.

08_madonna_colonna_rafael.jpgMadonna colonna, 1508, Obrazová galéria Štátneho múzea v Berlíne.

Raffael sa venoval tvorbe Madon v podstate počas celého svojho plodného života. Na niektorých bola Panna Mária iba s Ježiškom, inde ju sprevádzali aj rozliční svätci. Obrazy si objednávali najmä bohaté rodiny. Prvou významnou zo štetca majstra bola zrejme Madona Solly z roku 1502 (dnes ju vystavujú v Obrazovej galérii v Berlíne), potom Madona Connestabile z roku 1504 (Ermitáž v Petrohrade) a Madona del Granduca z toho istého roku (Galéria Palatine vo Florencii). V Albertine z vlastnej zbierky vystavovali skicu k jednej z najstarších – Madona s granátovým jablkom (1504). Pre porovnanie hneď vedľa visela o štyri roky staršia originálna maľba Madonna colonna z Obrazovej galérie Štátneho múzea v Berlíne.

Počas pôsobenia vo Florencii sa Raffael vo svojej tvorbe odpútaval od Peruginových vzorov a prikláňal sa viac k modernejšiemu talianskemu humanizmu. Nadšený Leonardovými dielmi sa púšťal do komplikovanejších zoskupení viacerých osôb. Matku s božským dieťaťom doplňuje chlapček, budúci Ján Krstiteľ – napríklad spomínaná Madona na lúke. Olej Svätá rodina z domu Canigiani (asi 1507, Stará galéria v Mníchove) tiež vznikol pod Michalengovým a Leonardovým vplyvom ako pyramidálna kompozícia Panny Márie s malým Kristom, Jánom Krstiteľom, jeho matkou sv. Alžbetou a sv. Jozefom robotníkom. Skupinu anjelikov v hornej časti obrazu objavili až pri jeho reštaurovaní roku 1983, dovtedy ich prekrývala druhotná maľba z 18. storočia.

09_madonna_eszterhazy_raffael.jpgMadonna Esterhazy – Mária s dieťaťom a sv. Jánom Krstiteľom, 1508, Múzeum krásneho umenia v Budapešti.

Mária s dieťaťom a sv. Jánom Krstiteľom z roku 1508, známa ako Madonna Esterhazy, sa do Múzea krásneho umenia v Budapešti dostala zo zbierky významnej uhorskej šľachtickej rodiny. Raffael vypracoval náčrt ešte vo Florencii, no obraz namaľoval až po presťahovaní sa do Ríma. Po vyše dvesto rokoch ho pápež Klement XI. daroval budúcim rodičom Márie Terézie – Karolovi VI. Habsburskému a Alžbete Kristíne. Od cisárskej rodiny ho odkúpil Václav Antonín z Kouníc a Rietbergu, kancelár troch rakúskych vládcov – Márie Terézie a jej synov Jozefa II. a Leopolda II. Výtvarné dielo pred rokom 1813 prešlo do rúk Mikuláša Jozef Esterházyho. V novembri 1983 ho spolu s ďalšími obrazmi ktosi ukradol, neskôr sa našiel v ortodoxnom kláštore v blízkosti gréckeho mesta Aigio.

 


Geniálna ruka portrétistu
 

Santi bol autorom viacero oltárnych obrazov, s ktorými začal počas svojej etapy života v Perugii. Okrem Panny Márie je medzi nimi viacero ďalších námetov z Nového i Starého zákona a svätci, ako napríklad Svätý Sebastian (1501/1502, Akadémia krásneho umenia z Carrary v Bologni), Svätá Katarína Alexandrijská (1508, Národná galéria v Londýne) či Svätá Cecília (1514/1515, Národná galéria v Bologni).

A11_rafael_skica_mladenca._zrejme_sameho_majstra_rok_1500_1501_oxford.jpgutoportrét mladučkého Raffaela približne z  prelomu rokov 1500/1501 Ashmoleovo múzeum v Oxforde.

Napriek tomu, že sa Raffael venoval portrétovej maľbe „smrteľníkov“ skôr okrajovo, zanechal ich po sebe viacero, ktoré patria k tým najlepším, aké v tom čase vznikli. Väčšinu modelov poznáme podľa mena, no viaceré zostali anonymné. Vo Florencii namaľoval o. i. manželov Agnola a Magdalénu Donničiovcov (1506, Palatine) a obrazy troch žien, ktoré nie sú dosiaľ identifikované. Najznámejšiu z nich Dámu s jednorožcom (1506/1507 Galéria Borghese v Ríme) porovnávajú s Leonardovou záhadne sa usmievajúcou Monou Lízou (údajne bola tehotná). Raffaelov olej na plátne realisticky zobrazuje konkrétnu peknú mladú ženu, pričom bájne zviera v jej dlaniach alegoricky symbolizuje čistotu a panenstvo. Z roku 1507 pochádzajú ďalšie dve neznáme krásky: Nemá (galéria Nazionale delle Marche v Urbine) a Tehotná (Palatine).

Raffael zachytil svoju tvár na piatich obrazoch. Najstarší z nich je jemná, perličková skica červenou kriedou na papieri iba s niekoľkými odvážnymi líniami, ktorá zachytáva mládenca s nežnou, nevinnou tvárou a s mierne stráženým pohľadom (1500/1501, Ashmoleovo múzeum).

V Albertine teraz vystavovali aj originál autoportrétu z rozmedzia z roku 1506 (Uffizi). Na ďalších dvoch dielach majster hľadí na divákov z nástenných malieb v sálach Apoštolského paláca ako nenápadný svedok historických dejov. A to vo svetoznámej Aténskej škole (1510/1511) a vo Vyhnaní Heliodora z chrámu (1511/1512). Naposledy sa zobrazil na Dvojportréte s priateľom, podľa niektorých odborníkov s osobným učiteľom šermu (1519/1520, Louvre).

(Pokračovanie)

FOTOGALÉRIA:

05_rafael_dvaja_anjelikovia_detail_obrazu_sixtinska_madona_1513_drazdany.jpg
Dvaja anjelikovia, detail obrazu Sixtínska madona.

10_raffael_madona_na_luke._1808_09_umeleckohistoricke_muzeum_.jpg
Madona na lúke, 1508/09, Umeleckohistorické múzeum vo Viedni.

12_rafael_sen_rytiera-lopia.jpg
Rytierov sen, 1504, Národná galéria v Londýne.

13_portret_pietra_bemba_1504_olej_na_dreve_muzeum_velkych_umeni_.jpg
Portrét Pietra Bemba, 1504, Múzeum krásneho umenia v Budapešti.

14_rafael_svaty_juraj_1505.jpg
Svätý Juraj, 1505, Múzeum Louvre v Paríži.

15_zehnajuci_kritus_1505_pinacoteca_tosio_martinengo_v_brescii.jpg
Žehnajúci Kristus, 1505, Pinacoteca Tosio Martinengo v Brescii.

16_svata_rodina_s_jahniatkom_1507.jpg
Svätá rodina s jahniatkom, 1507, Galéria Prado v Madride.

17_rafael_kladanie_krista_do_hrobu_1507._galeria_borghese_rim._-_kopia.jpg
Kladenie Krista do hrobu, 1507, Galéria Borghese v Ríme.

18_raffael_sv._katarina_alexandrijska_1508_olej_na_dreve_narodna_galaria_londyn.jpg
Svätá Katarína Alexandrijská, 1508, Národná galéria v Londýne.

19_autoportret_s_priatelom_bradatym._1518.jpg
Dvojportrét Raffaela, vľavo, s priateľom, podľa niektorých odborníkov
osobnýmučiteľom šermu (1519/1520, Louvre).

Foto: Martin Krno, galéria Albertína a archív autora

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984