Nech nikto nespí
Vari nijaký operný skladateľ nie je v širšej kultúrnej verejnosti taký populárny a zároveň hudobnými odborníkmi tak často spochybňovaný, ako Giacomo Puccini. Od jeho narodenia uplynulo vlani 22. decembra 150 rokov. Jedni oceňujú melodiku jeho árií, schopnosť dojímať, charakterizovať prostredia operných príbehov a ich strhujúcu dramatičnosť. Pre druhých je jeho melodika priveľmi páčivá, odsudzujú jeho sklon k nadmernej sentimentalite a škála hudobnej popisnosti a jeho cit pre drámu sa im zdá priveľmi veristicky brutálny.
Dnes však aj v kruhoch odborníkov čoraz viac prevláda pozitívne hodnotenie majstra, čo súvisí aj s tým, že na operu sa dnes čoraz viac pozerá nielen ako na hudobný, ale skôr ako na hudobnodivadelný útvar. Puccini prispel vzácnym javiskovým cítením a relatívnou prístupnosťou pre široké vrstvy divákov a poslucháčov k tomu, že opera sa širšej kultúrnej verejnosti celkom neodcudzila. A hoci u nás (aj zo špecifických historických dôvodov) zostáva relatívne na periférii kultúrneho diania, ak by sme urobili prieskum najpopulárnejších operných melódií, tak popri Zbore Židov z Nabucca a Habanere z Carmen by sa v popredí zaiste ocitla listová ária Cavaradossiho z Tosky, dojemne sladký popevok Lauretty z opery Gianni Schicchi a Pavarottim preslávená ária Kalafa z Turandot Nessun dorma. V našej kultúrnej verejnosti k popularite skladateľa popri inscenáciách na operných javiskách prispeli aj tri knižné publikácie, ktoré sa objavili na knižnom trhu v druhej polovici 20. storočia: klasický životopis z pera Taliana Arnalda Fraccarolliho (1958), úvahy operného režiséra Branislava Krišku (1971) a beletrizovaný životopis od maďarského autora Jánosa Bocskaia (1976). Pucciniho hudbu občas identifikujeme aj pri krasokorčuliarskych exhibíciách alebo vo významných filmoch (úvodné pasáže z Madame Butterfly v Hane a jej sestrách Woodyho Allena, skladba Pochod na Rím v scénach barbarského mučenia v Pasoliniho 120-tich dňoch Sodomy).
Základné atribúty Pucciniho tvorby
Na rozdiel od svojich veristických kolegov (Leoncavalla, Mascagniho, Giordana) nemá hudobná charakteristika prostredia u Pucciniho len dekoratívnu, ale aj dramatickú funkciu. Je známe, že Puccini vždy počas komponovania svojich opier situovaných do exotických prostredí (Madame Butterfly do Japonska, Dievča zo západu do Kalifornie a Turandot do Číny) študoval tamojšiu hudbu a inšpiroval sa ňou do tej miery, že dokázal vytvoriť autentický kolorit príslušného prostredia. Ako príklad možno uviesť pieseň Jaka Wallacea z jeho operného westernu, pre ktorú našiel skladateľ inšpiráciu v zbierke piesní indiánov kmeňa Zuni, alebo použitie nápevu japonskej hymny pri slávnostnom akte sobáša z prvého dejstva Madame Butterfly. Miesto, v ktorom je charakteristika prostredia v Pucciniho operách najvydarenejšia, je úvod tretieho obrazu z Bohémy, v ktorom je očarujúco charakterizované zimné ráno parížskeho predmestia s výstupmi zametačov snehu, gazdiniek idúcich z periférie do mesta na trhovisko či potulujúcimi sa opilcami a spoza scény zaznievajúcim spevom z neďalekého hostinca. Pokiaľ ide o dramatizmus výjavu jedným z najpozoruhodnejších je naloďovanie prostitútok z tretieho obrazu opery Manon Lescaut či scéna partie pokeru z Dievčaťa zo západu. Na city rafinovane útočí skladateľ pri smrti Mimi v Bohéme, či keď sa v druhom dejstve Madame Butterfly na scéne prvý raz zjaví dieťa. Najcharakteristickejšou náladou Pucciniho opier je však poloha nostalgická, príznačná pre všetkých dvanásť jeho opier. Podobne ako v prípade Verdiho Falstaffa aj v Pucciniho opere Gianni Schicchi ide zasa o šťastné vybočienie zo sveta operných tragédií do sféry komična, ktoré má však na rozdiel od láskavého Verdiho humoru bližšie ku karikatúre. A hoci vo verejnosti sú možno viac populárne tenorové árie z jeho opier, Puccini (aj vo svojom súkromnom živote stále vzdávajúci hold ženskej kráse) za hlavnú hrdinku svojich diel považuje vždy ženu: raz jednoduchú (ako Mimi, Čo-čo-san alebo Liu), raz teatrálnu (ako Tosca), inokedy tvorenú z protikladov (ako Manon či Minnie), ale vždy (a väčšinou nešťastne) milujúcu.
Puccini a my
Ani jeden z veľkých Nedbalovcov (Oskar v rokoch 1924–30 a Karel 1929–38) nemali Pucciniho príliš v láske, no jeho opery v Slovenskom národnom divadle vzhľadom na požiadavky publika uvádzali. Najprísnejší operný kritik medzivojnového obdobia Ivan Ballo v duchu česko-nemeckých estetických kritérií majstrom z Luccy priam pohŕdal, a tento postoj do istej miery pretrvával u akademickej kritiky aj neskôr. Zato speváci a diváci sa Pucciniho verne pridŕžali.
Pokiaľ ide o interpretácie Pucciniho diel na našich operných javiskách, rukopis autora neumožňuje akceptovať príliš aktualizačné a mo-dernistické režijné výklady. Ako divácky úspešné bývajú hlavne tri jeho najznámejšie opery koncipované s dvojicou libretistov Giacosom a Illicom, teda Bohéma, Tosca a Madame Butterfly. V SND sme zažili aj dve pozoruhodné inscenácie Pucciniho labutej piesne, opery Turandot, a to v kultivovanej réžii Braňa Krišku roku 1966 s Hanou Janků ako s predstaviteľkou Turandot svetového formátu (spievala ju dve sezóny vo veronskej aréne) a v roku 2006 vo skvelom hudobnom naštudovaní Ondreja Lenárda. Pri objavovaní Pucciniho menej hrávaných opier dramaturgicky vedie Banskobystrická štátna opera, ktorá uviedla aj raného Edgara (1988) a pôvodne ako operetu zamýšľanú Lastovičku (1996). Z hľadiska speváckeho výbornou pucciniovskou interpretkou 50. a 60. rokov bola v SND Anna Martvoňová (Butterfly a Mimi), svetovým Rudolfom v Bohéme bol o desaťročie neskôr Peter Dvorský.
Vlani, v „pucciniovskom“ roku, sme si jeho tvorbu pripomínali ešte o čosi častejšie. Slovenská filharmónia zaradila do svojich abonentných cyklov aj rané diela skladateľa: Preludio symfonico a Omšu As dur. Tá odznela aj v rámci Zvolenských hier zámockých, ktoré sa uzavreli práve skladateľovou Bohémou. Banskobystrický operný súbor si na bratislavské vystúpenie (jún 2008) zvolil najmenej hrávanú Pucciniho Sestru Angeliku, v košickej Štátnej opere opäť uviedli Madame Butterfly, na poslednej rozlúčke s predčasne zosnulým tenoristom Sergejom Larinom odznelo v SND majstrovo sláčikové kvarteto Chryzantémy. Pucciniho árie spieval na svojom košickom vystúpení aj Andrea Bocelli. Operný súbor SND už tradične s pucciniovskou „novinkou“ neprišiel, no aspoň začiatkom roka obnovil staršiu inscenáciu Tosky. A tak keď začujeme niektorú zo známych Pucciniho melódií, môžeme parafrázovať názov jeho najznámnejšej árie Nessun dorma – nech nikto nespí. A ani v roku 2009. Autor je hudobný publicista
