Korupcia v mediálnych reťazcoch (1)

Korupcia médií je historicky bezprostredne spätá s rastom ich vplyvu, rozvojom politickej žurnalistiky a vznikom verejnosti. Spoločensky nebezpečným javom sa stala počas Veľkej francúzskej revolúcie, keď si novinári začali uvedomovať svoju moc a zneužívali tlač na vydieranie.
Počet zobrazení: 4032
5 De BalieCB-m.jpg

Korupcia médií je historicky bezprostredne spätá s rastom ich vplyvu, rozvojom politickej žurnalistiky a vznikom verejnosti. Spoločensky nebezpečným javom sa stala počas Veľkej francúzskej revolúcie, keď si novinári začali uvedomovať svoju moc a zneužívali tlač na vydieranie. Podobne vo Veľkej Británii bolo na konci 18. storočia bežné, že sa noviny nechali podplácať vládou, dokonca aj slávne The Times prijímali v tomto období štátnu subvenciu za „preukázané služby“ vo výške 300 libier ročne. Napoleon dokonca podplácal aj zahraničných novinárov.

V 19. storočí už boli noviny a novinári podplácaní tak často, že korupčná kultúra médií sa považovala za bežnú súčasť spoločenského života. Za vrchol korupcie tlače vo Francúzsku sa považuje aféra spojená s tzv. ruskými pôžičkami: v rokoch 1904 – 1908 francúzske periodiká prijali veľké množstvo peňazí za to, že boli zhovievaví k politike cárskeho Ruska.

Slovenské médiá v minulosti a dnes
Z tohto trendu nijako nevybočovalo ani Slovensko. Národnie noviny dostávali od roku 1881 ročnú subvenciu vo výške 5000 rubľov od cárskej vlády, a táto suma bola ešte zvýšená po návšteve Petrohradu, ktorú roku 1885 absolvovali Vajanský a Škultéty. Uhorská vláda voči tomuto kroku protestovala, považovala ruské peniaze za úplatok a Národnie noviny za nástroj cudzích záujmov. Hoci Vajanský obvinenia z korupcie ostro odmietal, faktom zostáva, že subvenciu Národným novinám vyplácalo ruské veľvyslanectvo vo Viedni až do prvej svetovej vojny a tento záväzok sa výrazne prejavil na obsahu periodika otvorenou náklonnosťou voči cárskemu režimu. Na druhej strane najčítanejšie vládne Slovenské noviny s uhrofilnou orientáciou financovala nepriamo vláda zo zhabaných peňazí Matice slovenskej, ktoré spravoval Uhorsko-krajinský slovenský vzdelávací spolok. Najväčšia korupčná aféra však vypukla v roku 1911, keď Robotnícke noviny uverejnili usvedčujúci materiál, že Slovenské ľudové noviny prijímali úplatky od uhorskej vlády a zradili národné záujmy. Celý spor sa skončil fraškou, keď tzv. národný súd vo Vrútkach 15. júla 1912 rozhodol, že jeden z kľúčových aktérov aféry – redaktor Florián Tománek – dostal „pokarhanie“.

Aj to svedčí o tom, že naši novinári a politickí predstavitelia úplatkárstvo skôr bagatelizovali. Korupcia v médiách sa ešte väčšmi prehĺbila po vzniku prvej Československej republiky. Slovenská žurnalistika bola v tomto období doslova presiaknutá korupčnou kultúrou. Prevládalo priame úplatkárstvo, nepriame formy sa za korupčné dokonca považovali len zriedkavo. Takmer učebnicový príklad nám zanechal spisovateľ Milo Urban, vtedajší redaktor denníka Slovák, ktorý písal o nekalých praktikách majiteľa piešťanských kúpeľov. Napriek tomu prijal jeho pozvanie na obed v luxusnom hoteli. Prvú časť svojej reportáže síce uverejnil, druhá, kľúčová, však už nevyšla, keďže majiteľ kúpeľov poskytol Urbanovmu nadriadenému mesačný pobyt v Piešťanoch a liečenie pre jeho manželku.

Pre súčasnú podobu a metódy korupcie v médiách je charakteristické, že v priebehu posledného desaťročia sme svedkami prechodu k systémovej zmene mediálnej demokracie na mediokraciu. V praxi to znamená, že médiá opustili neutrálnu pozíciu vytvárania verejnej mienky na základe informácií a reflexných analýz a začali priamo ovplyvňovať spoločenské procesy či dokonca umelo konštruovať realitu, ktorá nás vzďaľuje od demokratických princípov. V takomto systéme je korupcia sofistikovanejšia než bežné úplatkárstvo.

Rôzne podoby korupcie
Korupciu v médiách v žiadnom prípade nie je možné redukovať len na podplácanie novinárov. To je len špička ľadovca, jej priama forma. Oveľa častejšia, ťažšie odhaliteľná a spoločensky nebezpečnejšia je nepriama forma korupcie, ktorá je založená predovšetkým na (tajnej) dohode medzi médiami a biznisom. Vzťahy medzi nimi založili sofistikované formy ovplyvňovania a manipulácie verejnosti, ktorým sa podriaďuje čoraz viac organizácií i jednotlivcov. Tieto dohody predstavujú bezprostrednú hrozbu pre rozvoj občianskej spoločnosti, a to najmä tým, že v konečnom dôsledku rozhodujú, aké témy sa dostanú do verejného priestoru a akým spôsobom budú odkomunikované. Niektorí autori už upozornili, že boj s korupciou v médiách patrí spolu so súdnictvom k najcitlivejším. Ak sa totiž nevysporiadame s týmto fenoménom v mediálnej sfére, v ostatných oblastiach bude naša aktivita oslabená, ak nie doslova nemožná. Nazdávam sa, že situácia je ešte o niečo zložitejšia. Korupcia v médiách je totiž v súčasnosti vzhľadom na množstvo aktérov a záujmov v mediálnych reťazcoch (na osi vydavatelia – inzerenti – finančné skupiny) uzlovým bodom celej korupčnej kultúry na Slovensku.

Ťažkosti s identifikáciou korupcie médií vyplývajú najmä z toho, že korupcia (nielen v tejto oblasti) má tendenciu samu seba legi timizovať, legalizovať ba dokonca inštitucionalizovať. Preto existuje množstvo prípadov, kedy je korupčné správanie sankcionovateľné iba prostredníctvom etických normatívnych systémov, aj to len v rámci niektorých z nich. Ďalší problém s identifikáciou korupcie v médiách spočíva v tom, že porušovanie princípu nestrannosti v médiách sa čoraz častejšie uznáva a predovšetkým má nezriedka celkom iný dôvod ako úsilie o nečestné obohatenie sa. V súčasnosti patria medzi najčastejšie formy priamej korupcie v médiách nasledujúce praktiky:
– spracovanie materiálov na objednávku zvonku (napríklad o spoločnosti, ktorá patrí medzi klientov média) – finančné motivovanie novinárov na tvorbu určitých článkov zo strany záujmových skupín
– najímanie novinárov zo strany ekonomicky silných klientov na poškodenie konkurencie
– vydávanie platenej inzercie za nezávislé a objektívne spravodajstvo
– dary, výhody a iné pozornosti (napríklad vo forme zájazdov) pre novinárov

Klientom najímajúcim novinára však môže byť za určitých okolností aj štátna inštitúcia. Mnohí novinári navyše často nevnímajú hranice, ktoré ich profesiu striktne oddeľujú od aktívnej politiky a nepovažujú za nevhodné do nej zasahovať. Tohto roku zvlášť stojí za pozornosť petičný hárok Konzervatívnych demokratov Slovenska, ktorý sa vkladal do časopisu .týždeň. Niekedy sa zdá, akoby obdobie nezávislej žurnalistiky bolo len prechodné, akoby ožívala éra straníckych alebo minimálne politicky angažovaných médií.

Korporatívna cenzúra vo svete...
Správa o korupcii v Českej republike z júna 2008 upozorňuje, že čoraz častejšou formou korupcie v médiách je aj vydieranie, kedy médiá ponúkajú mlčanie o získaných informáciách výmenou za akýkoľvek profit (hoci aj vo forme inzercie či iných informácií). Ešte nebezpečnejšie sú praktiky, keď obchodný klient vydiera médiá, aby neuverejnil informácie, ktoré sa ho týkajú, prípadne siahne k trestu vo forme prerušenia inzercie. Korupčné praktiky tu vedú priamo k tzv. korporatívnej cenzúre. A tak kvalitu produkovaných informácií ovplyvňujú nespočetné záujmy finančných konglomerátov. To, že majitelia novinových vydavateľstiev sa snažia ovplyvňovať obsah spravodajstva, aby podporili vlastné finančné záujmy, je jav známy minimálne od 19. storočia. Ale ak je vydavateľom konglomerát, jeho dosah je oveľa širší. Tým, ako nadnárodné korporácie budujú vlastné sebestačné svety, schopné vlastnej propagácie, vytvárajú stále nové a čoraz rôznorodejšie situácie, v ktorých sa zákonite prejaví konflikt záujmov alebo otvorená cenzúra. Pritom je alarmujúce, že aj tí najzásadovejší šéfredaktori a producenti, ktorí bez kompromisov vzdorujú politickým tlakom, zisťujú, že vzdorovať interným tlakom korporácií je čoraz ťažšie. Známej americkej novinárke Naomi Kleinovej tento priestor ovládaný korporáciami pripomína fašistický štát, v ktorom máme len nepatrné možnosti niečo kritizovať, pretože naše noviny, rádiá, televízne stanice, internetové servery, ulice i obchody sú podriadené záujmom nadnárodných korporácií.

Na problém korporatívnej cenzúry poukázal už roku 1969 člen Federálnej komisie pre komunikácie (FCC) Nicholas Johnson, ktorý uviedol, že cenzúra je v Spojených štátoch amerických vážny problém a väčšina cenzúrnych zásahov v televízii nemá vládny, ale korporatívny charakter. Johnson zdokumentoval prípady, kedy finančný záujem firiem, inzerentov a vysielateľov znemožnil objektívne informovanie verejnosti. Iní autori zasa poukazujú na rozmáhajúci sa fenomén autocenzúry, ktorý nie je výsledkom nejakej dramatickej konšpirácie, ale vzájomného pôsobenia množstva drobných denných rozhodnutí, pri ktorých novinári uvažujú spôsobom, aby nestratili zamestnanie. Tieto praktiky vytvárajú podľa nich atmosféru homogenizovaných korporatívnych médií. Výsledky ich výskumu boli alarmujúce. Viac ako 40 percent novinárov uviedlo, že sa zámerne vyhli spravodajsky hodnotným materiálom a viac ako tretina respondentov uviedla, že médiá by mali ignorovať správy, ktoré by mohli uškodiť ich finančným záujmom. Novinári sú podľa týchto autorov veľmi dobre informovaní o tom, kde sa od nich vyžaduje autocenzúra.

... a na Slovensku
Vzhľadom na rýchlosť, s akou sa tieto trendy rozvíjajú, máme dosť dôvodov na obavy. Korporatívna cenzúra sa totiž rozmáha už aj na Slovensku. Naše médiá sa dostávajú do čoraz väčšej závislosti od monopolov a kartelov. Učebnicovým príkladom sa stal prípad denníka SME, ktorý vo februári 2004 kritizoval PR akciu firmy Orange v Dubaji, na ktorej sa zúčastnili aj zástupcovia slovenských médií a štátnych firiem. Nešlo pritom o bežných redaktorov, ale priamo o vrcholových manažérov vydavateľstiev ako generálny riaditeľ TV Markíza Vladimír Repčík, generálny riaditeľ TV JOJ Milan Kňažko, generálny riaditeľ Petit Press Alexej Fulmek, konateľ spoločnosti Perex Peter Mačinga, generálny riaditeľ Vydavateľstva časopisov a novín Vladimír Mužík (v tom čase vydavateľ Nového času) a dokonca aj generálny riaditeľ štátnej TASR Peter Nedavaška. Odmietli iba generálny riaditeľ STV Richard Rybníček a generálny riaditeľ SRo Jaroslav Rezník. Orange okamžite reagoval na odvážne spravodajstvo SME stiahnutím inzercie z denníka, resp. neuzavretím novej zmluvy, ktorú obnovil až po niekoľkých mesiacoch. Odvtedy sa vydavateľ poučil a Orange mu jeho chápavosť opláca obnovenými miliónovými inzertnými zákazkami.

Na Slovensku na problém korupcie v médiách po prvýkrát oficiálne upozornil Národný program boja proti korupcii schválený v roku 2000. V ňom sa varuje, že korupcia médií je veľkým nebezpečenstvom pre každú demokratickú krajinu a treba sa jej brániť všetkými prostriedkami. Navrhnuté opatrenia sú skôr všeobecného rázu:
– sprehľadniť majetkové pomery v médiách
– vytvoriť etický kódex novinárov
– podporovať súťaž v oblasti médií, aby sa zabránilo korupcii

Kým v prvom bode sa podarilo pokročiť len pomerne nedávno – aj vďaka novému tlačovému zákonu, plnenie ďalších úloh zostáva problematické. Slovenský syndikát novinárov síce má prijatý svoj etický kódex už od roku 1990 (v tomto smere je požiadavka v dokumente zle formulovaná), no definícia neprípustných praktík spojených s korupciou v ňom chýba (vôbec nič sa tu napríklad nehovorí o prijímaní darov, v tomto smere sú oveľa ďalej niektoré redakčné etické kódexy). Pluralita médií je zasa naďalej na katastrofálnej úrovni, jednej z najhorších v Európe, a v tomto bode sa situácia nielenže nezlepšuje, ale aj zhoršuje. Tento stav potvrdil pracovný dokument Európskej komisie pod názvom Mediálny pluralizmus v členských štátoch EÚ zverejnený 16. januára 2007. Neplní sa totiž primárna požiadavka plurality, ktorá nespočíva len v rôznorodosti zdrojov, ale predovšetkým v zásade, že obsah médií musí odrážať všetky relevantné názory v spoločnosti – tak, ako to má priamo vo svojej charte formulované napríklad BBC. Skúsenosť naopak ukazuje, že väčšina spoločnosti má úplne iný názor na verejný život na Slovensku, než aký prezentujú občanom médiá. To viedlo známeho českého novinára a mediálneho analytika Karla Hvížďalu k pomenovaniu tohto stavu ako „zamatová normalizácia“.

Autor je vysokoškolský učiteľ
Medzititulky Slovo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984