NATO Reloaded

Výmena stráží na poste najvyššieho úradníka Severoatlantickej aliancie za normálnych okolností neovplyvňuje svetovú politiku do takej miery, aby bolo potrebné robiť z nej závažnú mediálnu udalosť. V tomto prípade by sme však zbystriť pozornosť mali. Nový generálny tajomník NATO, doterajší dánsky premiér Anders Fogh Rasmussen, nie je vyslúžilý radový politik, ale jeden z výrazných lídrov západného sveta.
Počet zobrazení: 3355
Chmelar NATO_Tom Elowsson-m.jpg

Výmena stráží na poste najvyššieho úradníka Severoatlantickej aliancie za normálnych okolností neovplyvňuje svetovú politiku do takej miery, aby bolo potrebné robiť z nej závažnú mediálnu udalosť. V tomto prípade by sme však zbystriť pozornosť mali. Nový generálny tajomník NATO, doterajší dánsky premiér Anders Fogh Rasmussen, nie je vyslúžilý radový politik, ale jeden z výrazných lídrov západného sveta.

Jeho meno po prvý raz vyvolalo medzi členskými štátmi väčšiu kontroverziu, keď ho Turecko spočiatku rázne odmietalo akceptovať. Rasmussen sa totiž odmietol ospravedlniť za karikatúry proroka Mohameda v dánskej tlači roku 2006 a Ankara sa právom obávala nielen reakcií svojho obyvateľstva, ale aj celého muslimského sveta. Patovú situáciu napokon vyriešil americký prezident Barack Obama, ktorý sprostredkoval rokovania medzi Rasmussenom a tureckým prezidentom Abdullahom Gülom. Súčasťou dohody boli garancie, že nový šéf Severoatlantickej aliancie podnikne kroky na zintenzívnenie dialógu s muslimským svetom a za svojho námestníka vymenuje Turka. Rasmussenovo meno však zostáva rizikom pre vzťahy s islamskými štátmi a ešte nebezpečnejšia je jeho kombinácia s ďalšími dvoma kľúčovými postavami západnej politiky. V bruselských kruhoch sa totiž špekuluje, že predsedom Európskej komisie by aj druhé funkčné obdobie mohol zostať José Manuel Barroso a prvým stálym predsedom Európskej rady by sa zasa mal stať Tony Blair.

Pekelný európsky tím
Prvá možnosť je pravdepodobnejšia, lebo podporu mu už vyjadrila aj veľká časť eurosocialistov, vrátane slovenských, čo je jednoducho hanebné, pretože Barroso (spolu s Blairom a Rasmussenom) aktívne podporovali inváziu do Iraku. Denník Financial Times nazval túto trojicu „pekelným európskym tímom“ a položil si otázku, ako môže niekto so zdravým rozumom chcieť, aby táto trojica ovládala politickú infraštruktúru EÚ a NATO. Noviny poukazujú najmä na to, že spojenie týchto politikov neodráža európsku názorovú rozmanitosť. To predstavuje nebezpečenstvo posunu západnej politiky k riešeniam, ktoré budú skôr zvyšovať konfrontáciu ako hľadať dialóg.

Voľba výrazného Rasmussena zároveň znamená, že NATO sa bude chcieť vrátiť na pozíciu, ktorú si udržiavalo pred nástupom Georga Busha. Význam NATO totiž nezadržateľne upadá, čo my vieme a o čom píšeme už niekoľko rokov, ale samozvaní miestodržitelia amerického impéria to priznali až teraz – viď svojím obsahom hanebný a svojou formou hlúpy list dvadsiatich dvoch politikov (bývalých nielen funkciami, ale najmä myslením), ktorý pred dvoma týždňami adresovali americkému prezidentovi a ktorý Obamova administratíva rázne zhodila zo stola. Havel, Walesa, Vondra, ale aj Kováč, Bútora a Káčer sa nielenže nevedia zmieriť s tým, že príjmy do ich think-tankov a nadácií budú klesať, ale predovšetkým nepochopili novú filozofiu medzinárodných vzťahov, ktorú sa pokúša presadiť súčasný pán Bieleho domu.

Obamova priorita
Obama vie, že konfrontačná politika jeho predchodcu s Ruskom zlyhala na celej čiare a že Moskvu potrebuje viac ako kedykoľvek predtým. Pre jeho administratívu bolo od začiatku najvyššou prioritou ukončenie vojny v Afganistane. Jedným z prvých rozhodnutí nového amerického prezidenta bol príkaz na zdvojnásobenie počtu vojakov v tejto krajine, čo predstavuje 60 tisíc mužov. Odhliadnime teraz od faktu, že Sovietsky zväz nasadil do tejto krajiny v osemdesiatych rokoch minulého storočia viac ako 100 000 vojakov, a aj tak musel napokon z Afganistanu utekať. V každom prípade si tento plán vyžaduje zabezpečenie alternatívnych zásobovacích trás do Afganistanu. Osem rokov však jednotky NATO čelili napriek oficiálnej propagande izolácii a porážke. Taliban kontroluje tri štvrtiny územia, Kábul je obkľúčený, prístupové cesty sú zablokované. V roku 2005 prišli Spojené štáty americké o vojenskú základňu v Uzbekistane, ktorá mala kľúčovú úlohu pri vojenských operáciách v Afganistane. Minulý rok zasa Taliban zničil v pakistanskom pohraničí stovky zásobovacích kamiónov NATO a pakistanská armáda vzápätí dôležitý Chajbarský priesmyk uzavrela. A vo februári tohto roku Kirgizsko zatvorilo strategicky dôležitú vojenskú základňu amerických vzdušných síl v Manase, z ktorej zásobovali vojská v Afganistane. Nebude náhodné, že krátko pred týmto rozhodnutím poskytlo Rusko tejto bývalej sovietskej republike úver vo výške dvoch miliárd dolárov plus priamu finančnú pomoc vo výške 150 miliónov dolárov. Navyše, Rusko už jednu základňu v Kirgizstane má a týmto manévrom ho dostalo pod svoj vplyv.

Čo za to
Obama pochopil, aké karty drží v ruke Moskva a že jedinou cestou je uzavrieť s Rusmi dohodu o leteckej preprave vojenských dodávok do Afganistanu cez ich územie. Z tohto dôvodu mal júlový summit Baracka Obamu a Dmitrija Medvedeva oveľa dôležitejší záver ako medializovanú dohodu o likvidácii časti jadrového arzenálu. Rusko totiž definitívne potvrdilo súhlas pre tranzit amerických vojakov do Afganistanu cez svoje územie. Prirodzene, nebolo to zadarmo. Medvedev dal Obamovi jasne najavo, že poskytne Spojeným štátom americkým tranzitnú trasu cez strednú Áziu, ale neželá si americkú vojenskú prítomnosť v tomto regióne. Obama musel pravdepodobne súhlasiť aj s tým, že Ukrajina a Gruzínsko musia v dohľadnom čase zabudnúť na členstvo v NATO. Toto už musí byť jasné aj politickým lídrom v Tbilisi, ako o tom svedčí rozhovor pre Wall Street Journal, v ktorom gruzínsky prezident Michail Saakašvili priznal, že „nádeje na vstup do NATO sú prakticky mŕtve“ – hoci vzápätí bol pod tlakom domácich síl nútený označiť tieto slová za „zle interpretované“.

USA neustupujú
Bolo by však mylné vysvetľovať si túto dohodu ako definitívny ústup Spojených štátov amerických z rozširovania svojho impéria na postsovietskom území. Je to len akýsi time out v rozhodujúcom boji o južný Kaukaz, ktorý je poslednou prekážkou schopnou zabrániť geopoliticky a historicky bezprecedentnému ovládnutiu sveta jednou vojenskou mašinériou. Preto je Gruzínsko jedným z hlavných cieľov pri postupovaní NATO na východ. Čoraz vyššiu hodnotu v tejto hre však začína mať susedný Azerbajdžan. Azerbajdžan ponúka Američanom a Severoatlantickej aliancii veľa: priamy prístup ku Kaspickému moru, dôležité dopravné trasy (najmä v smere Irak – Afganistan), priestor na rozmiestnenie armády a vojenskej techniky.

Okrem toho Azerbajdžan susedí na severozápade s Iránom, takže môže využitý v prípade úderu na Teherán. Aj preto sa tu, podobne ako v Gruzínsku, buduje moderná vojenská základňa. Navyše, väčšina ruských expertov poukazuje na to, že porážka, ktorú Saakašvili utŕžil v auguste minulého roka v Južnom Osetsku, odvrátila plánovaný Bushov útok na Irán, ale aj konflikt oveľa širších rozmerov (analogický postup Azerbajdžanu v Náhornom Karabachu a následne vtiahnutie Arménska, Turecka a možno aj Iránu do celého sporu).

V hre je aj Ukrajina
Nemenej dôležitá je však aj Ukrajina. Jej vstup do NATO by predstavoval najväčší úspech americkej stratégie od rozpadu Sovietskeho zväzu, ktorej cieľom je vytlačiť a oklieštiť vplyv Ruska na východ. Moskva je však dnes oveľa asertívnejšia ako v deväťdesiatych rokoch, keď sa jej potupné postavenie dalo prirovnať k postaveniu Nemecka po Versailleskej zmluve. Obama si uvedomuje riziko spojené s ustavičným ponižovaním najväčšej krajiny sveta a v tejto chvíli sú pre neho vzťahy s Ruskom objektívne dôležitejšie ako vzťahy s Ukrajinou. To však neznamená, že by sa západní spojenci vzdali snáh o pritiahnutie Kyjeva do vlastnej sféry. Momentálne však na to používajú ekonomické páky v podobe iniciatívy tzv. Východného partnerstva, ktoré je síce projektom Európskej únie, ale je smiešne domnievať sa, že Berlín, Paríž alebo Londýn majú voči Ukrajine iný záujem ako členovia NATO a iný záujem ako členovia EÚ.

Liga demokracií
Všetky tieto trendy ukazujú, že NATO je organizáciou, ktorá je v skutočnosti najviac pripravená na najmenej pravdepodobné útoky a najmenej pripravená na najviac pravdepodobné útoky. Od roku 1999 riešia summity Severoatlantickej aliancie otázky, ktoré bezprostredne nesúvisia s obranou ich členských štátov. Akokoľvek sa o to politici snažia, povedzme si na rovinu, že presvedčiť obyvateľov krajín NATO, že ich bezpečnosť ochráni aliancia v Hindúkuši, je (jemne povedané) trochu zložité. V súvislosti s krízou identity NATO sa v posledných mesiacoch objavili úvahy o tom, že by sa táto organizácia mohla rozrásť za rámec spojenectva Európy a Ameriky a prijať také krajiny ako Austrália, Japonsko, Južná Kórea, Izrael či India. Na úrovni think-tankov sa už diskutuje o vytvorení Ligy demokracií. V našej dennej tlači sa táto myšlienka pripísala bývalému republikánskemu kandidátovi na prezidenta Johnovi McCainovi. V skutočnosti ju po prvýkrát sformulovala bývalá ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová už pred desiatimi rokmi a jej návrh sa od terajšieho výrazne odlišoval. Predovšetkým tým, že podľa tohto plánu mala vzniknúť Liga demokracií na pôde OSN, nie NATO, a teda mala plniť oveľa širšie a dôležitejšie úlohy ako iba vojenské – úlohy spojené s ekonomickým a sociálnym rozvojom, s ochranou klímy a podobne. Liga demokracií na pôde svetovej organizácie by chápala bezpečnosť oveľa komplexnejšie ako vojenská aliancia, a pritom by vytvorila akúsi dvojrýchlostnú integračnú štruktúru, v rámci ktorej by sa nemusela stretávať s tyranmi. To je dosť podstatný rozdiel oproti terajšiemu návrhu predpokladajúcemu iba rozšírenie militarizmu do iných častí sveta.

To, že NATO je predovšetkým vojenským servisom zahraničnej politiky Spojených štátov amerických, sa vždy odrážalo na jeho postavení. Keď vplyv USA rástol, rástol aj vplyv Severoatlantickej aliancie a naopak. Prezident Obama viac ako jeho kovbojský predchodca zdôrazňuje, že studená vojna sa dávno skončila. Kým však bude proti prirodzeným bezpečnostným záujmom Ruska používať jej najdôležitejšiu inštitúciu, ťažko ho budú v Moskve brať vážne.
Autor je vysokoškolský učiteľ Medzititulky Slovo

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984