Nové dimenzie populizmu
Po novembri 1989 sa u nás udomácnilo spájanie ľavicových strán s populizmom, akoby pravicový populizmus ani neexistoval. Slovenská „intelektuálna elita“, tvorená nezávislými analytikmi, politickými komentátormi a inými odborníkmi na všetko, zatiaľ nezaviedla výstižný termín, ktorý by pomenúval reči o dvojnásobných platoch či švajčiarskych dôchodkoch. Aj napriek tomu, že sa „mienkotvorná“ časť našej populácie s týmto zásadným spoločenským fenoménom ešte nestihla uspokojivo vysporiadať, vývoj ide dopredu. Niektoré kroky nových pravicových strán totiž ďaleko presahujú rámec politického populizmu, ktorý je bežnou súčasťou predvolebného folklóru.
Predvojom absurdných iniciatív bol návrh Konzervatívnych demokratov Slovenska dať rodičom právo voliť aj za svoje maloleté deti. Od pánov z KDS sa možno raz dočkáme návrhu priznať volebné právo aj počatým plodom. V porovnaní s občasnými úletmi KDS, ktoré nikto neberie celkom vážne, sú oveľa nebezpečnejšie rafinované marketingové ťahy strany Sloboda a Solidarita, ktorá v snahe zaujať píše ešte aj svoj názov v rozpore so slovenským pravopisom. Táto strana sa môže, na rozdiel od KDS, tešiť veľkej popularite najmä u predstaviteľov onej „intelektuálnej elity“. Asi to bude tým, že SaS ponúka voličom zaručené riešenia všetkých problémov, ktoré sa kedy vyskytnú v našej galaxii a v blízkom okolí. Za všetkým stojí strojca týchto myšlienok a najväčší univerzálny odborník všetkých čias Richard Sulík, ktorý zrejme pravidelne raňajkuje instantnú múdrosť.
Podstatou populizmu je, že ponúka jednoduché riešenia nadbiehajúce širokým masám. Tieto charakteristiky spĺňal už návrh odvodového bonusu, ktorý sa dá podľa autora vysvetliť „šiestimi vetami“. Za prioritné spoločenské témy považuje SaS zrušenie poslaneckej imunity a koncesionárskych poplatkov, zníženie počtu poslancov a zavedenie volieb cez internet. Pritom je nad slnko jasnejšie, že v skutočnosti ide o pseudoproblémy forsírované médiami v čase uhorkovej sezóny, ktorými novinári bulvárnym (takmer) spôsobom hrajú na city ľudí. Tento pitoreskný obraz populizmu v podaní SaS dokresľuje najnovší návrh Richarda Sulíka dávať občanom, ktorí sa zrieknu svojho volebného práva, šek na sedem eur. A tieto peniaze by vraj (ne)voliči mohli „napríklad prepiť“.
Najpovážlivejšie je, že tento bezbrehý populizmus garážového typu neprekáža parlamentným pravicovým stranám, médiám ani nezávislým analytikom. Vytvorenie pravicovej koalície za účasti SaS presadzuje dokonca aj neúnavný mravokárca Daniel Lipšic. Zjavne mu nerobilo veľký problém zmieriť sa s myšlienkou, že hnutie, ktoré z druhej Dzurindovej vlády „principiálne“ vystúpilo pre zmluvu o výhrade vo svedomí, by malo spolupracovať so stranou, ktorej predstaviteľ nedávno hovoril o legalizácii interrupcií až do deviateho mesiaca.
Politika SaS, atakujúca elementárne demokratické princípy, posúva dimenzie pravicového populizmu ďaleko za hranice, na ktoré sme boli u nás dosiaľ zvyknutí. Zdá sa, že v nadchádzajúcej predvolebnej kampani sa máme na čo tešiť. Len dúfajme, že potenciálni voliči SaS si radšej zoberú svojich sedem eur a pôjdu ich „napríklad prepiť“.
