Národná (nielen) futbalová hrdosť

Keď sme pred dvoma týždňami odporúčali v televíznych tipoch priamy prenos z „kľúčového“ kvalifikačného stretnutia našich futbalistov so slovinskými, nevedeli sme si predstaviť, že by sme si postup na svetový šampionát nevybojovali už na Tehelnom poli.
Počet zobrazení: 1283
IMG_9826-m.jpg

Keď sme pred dvoma týždňami odporúčali v televíznych tipoch priamy prenos z „kľúčového“ kvalifikačného stretnutia našich futbalistov so slovinskými, nevedeli sme si predstaviť, že by sme si postup na svetový šampionát nevybojovali už na Tehelnom poli. To sme my fanúšikovia – netipujeme, ale jednoducho veríme. A ak sme skalní, tak veríme za každých okolností a neprestávame ani po prehre. Neraz sa aj sklameme, aj cítime, že tí naši nepodali ideálny výkon, dokonca by sme (aspoň niekedy) aj vedeli presne povedať kto a prečo zlyhal, ale vinníka i tak radšej hľadáme v rozhodcovi, neregulárnych podmienkach, počasí, alebo aspoň v nešťastnom žrebe či „neuveriteľnej smole“ nášho družstva. Ak sa tak správame iba ako športoví fanúšikovia, nie je v tom v podstate nič zlé. Horšie je, ak nás takéto maniere držia aj v prípade politiky, pretože kým bezhraničná dôvera povzbudzuje – športovcov k lepším výkonom a politikov... Tiež sa to dá nazvať výkon, ale len s veľkou dávkou irónie.

Našťastie, v prípade futbalovej reprezentácie sa fanúšikovská dôvera vyplatila a naši hráči nám ju oplatili. Na konci tohto príbehu teda nie je (ďalšie) veľké sklamanie, ale naopak, veľká radosť i veľká hrdosť. Nadšenie neprežívali len futbalisti či ľudia z realizačného tímu a národného zväzu, ale oprávnene zachvátilo celé Slovensko. Zase sme aspoň pár dní videli svet ružovo a z médií sa na nás nevalili škandály, nešťastia a tragédie. Boli sme (a sme) hrdí na to, že sme Slováci, na to, že aj taká malá krajina môže preraziť do sveta, môže poraziť doteraz úspešnejších, môže premôcť „Goliášov“.

Národná hrdosť je jednoducho fajn pocit a aj ja som vďačná futbalistom za to, že nám ju dopriali. Fajn pocitom je však iba vtedy, ak je úprimná, ak ide naozaj z nášho vnútra, ak na ňu máme skutočný dôvod. K hrdosti na vlastný národ a k vlastenectvu totiž treba ľudí vychovávať, nemožno im ju prikázať. A je už dávno známe, že najlepším spôsobom výchovy je ísť príkladom. Je smutné a nešťastné zároveň, keď práve politici, ktorí si na národe založili stranu a potom aj politickú kariéru, konajú tak, že to vyvoláva iba nesúhlas a odpor. Najskôr k nim a potom aj ku všetkému, čo reprezentujú. Či už naozaj, alebo deklaratívne. Takíto politici – akým je predovšetkým Ján Slota – v konečnom dôsledku „národnej veci“ naopak škodia.

Ešteže tu máme tých futbalistov (a aby sme boli spravodliví, aj iných športovcov, samozrejme). Ak po dlhom čase dosiahli úžasný športový úspech, tak je to iba výsledok obrovskej driny, disciplíny, odhodlania. Jednoducho výkonnosti, ktorá jediná rozhoduje o víťazstve na trávniku. Áno, sme hrdí na Slovensko, na slovenských futbalových reprezentantov, lebo si to zaslúžia. Neoklamali nás, neusilujú sa svoju popularitu zneužiť na osobné ciele, ani poukazovať na nejakého cudzieho nepriateľa. Tréner Vladimír Weiss by mal byť vzorom pre všetkých politikov aj tým, ako dokázal otvorene na seba prevziať zodpovednosť za zbabranú odvetu proti Slovincom. A ako sa z nej dokázal poučiť.

Futbal môže byť zdrojom národnej hrdosti a nie je na tom nič zlé. Ale nemal by zostať zdrojom jediným.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984