Zastavíme ich, bratia?
Je čas! – napísal anonymný autor na stránke Slovenskej pospolitosti. Po dvadsiatich rokoch demokracie východného strihu, po dvadsiatich rokoch rabovania, po dvadsiatich rokoch politických šarvátok, ktoré už nikoho – okrem aktérov – nezaujímajú, sa čosi deje. Noviny sú plné správ, komentárov a reportáží o neprispôsobivých ľuďoch. Analytici mydlia svoje za a proti. Pisatelia ani nezbadali, že ich „analýzy“ už dávno nikoho nezaujímajú. Píšu sami pre seba a svojich priateľov. Zatiaľ sa cítia víťazne. Odpor obyvateľstva je skrytý. Prejaví sa napríklad vo voľbách – ľudia hlasujú nohami. Dvadsaťdvapercentná účasť je fackou parlamentarizmu, neskrývajme si to.
„Slovenská pospolitosť“ však už chystá politickú stranu Naše Slovensko. Je čas, píšu autori petície za založenie tejto strany. Po internete kolujú otvorené listy a vytvárajú sa skupiny s rasistickým obsahom. Okradnutí a schudobnení sa stavajú proti okradnutejším a schudobnenejším. Majú veľa sympatizantov! Kdesi dolu to buble, z podhubia vyrastú voliči. Tak ako vyrástli už v Maďarsku. Tak ako vyrastú všade, kde si mediálna a politická špička žije svoj život a ľudia „tam dolu“ zase svoj. Tak ako to bolo na konci režimu jednej strany.
V slovenských kinách sa premieta Bratislavafilm. Jakub Kroner zobrazil príbeh ľudí vysypaných zo škatuliek petržalských panelákov. Film má podľa prísnych estetických kritérií iste veľa nedostatkov. No oko roztrasenej kamery zachytáva surovú realitu, ktorá tu je, aj keď o nej nikto nikde nepíše a neberie ju vážne. Hlavnou postavou filmu Bratislavafilm je sídlisko. Hociktoré, nie iba to bratislavské. V ňom dospievajúce deti, ktoré nečítajú, nechodia do divadiel, na koncerty ani do školy. Vyrástli nadivoko, práca v ich živote nehrá rolu. Ich zárobkom sú drobné krádeže a predávanie drog. Vedia dobre utekať, vedia dobre klamať telom. Proti sebe majú celý ostatný svet, ktorý s nimi nepočíta. Preto si urvú, čo sa dá. Nemajú miesto na slnku, im sa ušiel len underground, ten skutočný, nie nastylovaný na Pohode. Podzemie plné pästí, úderov, výkrikov. Silnejší vyhráva. Rafinovanejší poráža. Tieto deti sídliska nemajú nijakú budúcnosť. Ich jediným spôsobom prežitia je fyzická sila a umŕtvenie citov. Zatiaľ ešte kričia, vypúšťajú z takmer detských úst hrubé výrazy, ktoré sa im stávajú barličkou po amputovaných citoch. Zatiaľ si skúšajú svaly v pouličných bitkách. Veľa utŕžia, veľa rozdajú. Raperi to za nich všetkých vykričia v nočnom klube. To je ich domov. Tam dolu, v podzemí.
Čo sa stane, keď jedného dňa zistia, že sú pripravení urvať si svoje miesto aj hore, na slnku? Keď im niekto zavelí: Je čas!?
Videl som pozvánky na Bratislavafilm: „Naseriete nás, keď neprídete“. Ten film je dôležitý! Niet v ňom jediného šťastného človeka! Čo sa stane, keď nešťastie, nespokojnosť, prežívanie zo dňa na deň, džungľa vzťahov vybuchne? „Neprispôsobiví“ ľudia nežijú len v rómskych osadách. Sídliská sú ich plné. Ich kultúrou je nekultúra, hrubosť. Vety, ktoré vypúšťajú z úst, sú ich prvá zbraň. Identifikačná karta. Ich slovník pozostáva z niekoľkých podstatných mien, niekoľkých prídavných a niekoľkých slovies. Publikovateľné sú iba spojky vo vete. Ale tí ľudia sa medzi sebou rozprávajú. Tí ľudia spolu žijú. Vylúčení. Bez nádeje. Mnohí humanisti správne pomenúvajú príčinu ich vylúčenia. Chudobu. Ale kde sa tá chudoba berie, na to nemá odvahu odpovedať takmer nikto. „Naše Slovensko“, rodiaca sa strana so svojím martýrom Mariánom Kotlebom, ukazuje prstom na Cigánov. Zajtra ukáže na inú vrstvu obyvateľstva – možno politickú. A ľudia, obyčajní slušní ľudia, takí ako Krompašania, ktorí po prvý raz od novembra 1989 spontánne vyšli do ulíc, mu uveria. Márne sú snahy humanistov ukázať na biele goliere, ktoré ozbíjali ľudí omnoho rabiátskejšie a dokonalejšie ako celá rómska populácia. Tie osady, tie sídliská, tá šíriaca sa plazivá chudoba a z nej vyplývajúca agresivita je tu, vedľa nich. Viditeľná. Vily, drahé autá, lietadlá, smotánková spoločnosť, jachty a dobre uložené účty sú ďaleko – a najmä, podávané tak zábavne. Samé krásne obrázky, samí fešáci a dlhovlasé blondínky. Ako v nejakom filme. Na tých sa neukazuje, tí sa ukazujú.
Ale niekde to vrie.
Krompašania, Šarišskomichaľančania, Turzovčania už raz vyšli do ulíc. Čo ak sa k nim pridajú Petržalčania a iní sídliskári? To nie sú nijakí extrémisti. Cítia sa iba opustení. Kto si ich problémy všimne, ten im určí aj smer riešenia.
Lebo: Je čas! – hovoria blázni jazykom ľudí.
Áno, je ešte čas, zastaviť ich, bratia.
