Som pasažier, ktorého bijú
Každý deň chodievam okolo plota, za ktorým žije veľký pes. Každý deň si počká, kým sa priblížim až k plotu. A každý deň zaútočí. Každý deň si hovorím, že sa už nezľaknem. A každý deň na to zabudnem. Pes vyskočí, a ja som zakaždým v šoku. Od ľaku na neho zarevem. Pes sa zľakne tiež a od strachu by ma najradšej zožral. Zúrivo cerí zubiská. Viem, že je za plotom, viem, že len straší, no i tak ma ten psí hlas, čo do neba nejde, vyvádza z miery.
Máme so svojimi druhmi bez vedomia viac spoločné, ako si myslíme, poučil nás Konrad Lorenz.
Preto zakaždým, keď počujem zvýšený hlas a vidím prskanie slín, spozorniem: čoho sa ten kričiaci tak bojí? Čo si tak zúrivo bráni, že potrebuje útočiť?
Zúrivosť, agresia a zvýšený hlas je prejav slabosti. V dobrej spoločnosti sa rozpráva skôr potichu. Ba možno sa aj viac mlčí, ako hovorí. Vyslovené späť nevezmeš. Ale porozmýšľať aj o nevyslovenom, to chce silu. Pochopenie.
Prská sa a útočí najmä pred kamerami. Malí potom vyzerajú takí veľkí! Tak zúrivo rozštekaní!
Strašne mi to pripomína scénu z románu Tadeusza Konwického Prechádzka s mŕtvym dievčaťom: „Vyšiel som na námestie. Akási čisto oblečená pani ležala krížom cez cestu a držala nad sebou veľký nápis: Zachráňte Poľsko! Neďaleko od nej, na stanovisku taxíkov, bil taxikár neposlušného pasažiera. Taxikárovmu klientovi sa nikto neponáhľal na pomoc, ale k demonštrujúcej dáme pristupovalo veľa okoloidúcich a živo s ňou diskutovali.“
Väčšina slovenskej spoločnosti je v role neposlušného pasažiera. Tí ľudia prežili väčšinu svojho života v „komunizme“. Preto sú pokazení? Čaká sa na lepšiu generáciu, ako to odkázal Václav Havel, už dnes večne živý ako Lenin? „Ale veď oni mi berú môj život, moju mladosť,“ povedala mi včera pani, ktorá nikdy nebola v žiadnej strane.
Asi by tu už mohla byť, tá krásna budúcnosť, len tí starí neslušne dlho žijú. So svojimi hlúpymi názormi. So svojimi málo prísnymi kritériami na život. So svojimi voličskými hlasmi, rozdávanými nezodpovedne.
Rátam sa medzi tých pokazených. Iný život, než aký som prežil, nemám. Som pasažier, ktorého bije taxikár. Volám o pomoc, no tí, čo chcú zachrániť svet alebo aspoň Slovensko, majú celkom iné starosti!
Ľudia, hlásiaci sa k hodnotám slobody, k hodnotám ochrany menšín, ku všetkým úctyhodným a potrebným ideálom, tiež akoby necítili, aká spoločensky vytláčaná je najväčšia menšina – teda ľudia v preddôchodkovom a dôchodkovom veku. Víťazi studenej vojny ich vyvlastnili, a teraz akoby im dokonca zazlievali, že si užívajú penzie. Prečo sa s rovnakou vervou, ako sa stavajú za ochranu iných minorít, nestavajú ochrancovia za túto veľkú menšinu?
Neoliberáli to veľmi neradi priznávajú, no ich pričinením v kultúrnom a ekonomickom priestore vznikla medzigeneračná nevraživosť, ba až nenávisť. Poznám to len z literatúry, ale tak sa mi vidí, že podobne sa správali vzdelaní, o to viac veriaci v akési idey, boľševici päťdesiatych rokov. Mnohí sa potom za svoje postoje aj hanbili – spomeniem aspoň Ladislava Mňačka alebo Jiřího Rumla, ale bolo ich omnoho, omnoho viac...
Pravicoví boľševici reklamou o švajčiarskych dôchodkoch ľudí obalamutili, a ešte stále sa omieľa, akým problémom sú a budú starí ľudia. Na číslach sa už dnes dá dokázať, že experiment s dôchodkami, ktorý sem zavliekli medzinárodné finančné inštitúcie a politici typu Mikloš, Dzurinda, Kaník, Radičová ich na občanoch ako na pokusných králikoch aplikovali, je veľmi problematický. Čiľania už začínajú žať ovocie, ktoré José Pinera zasial. Ako je možné, že sa o tom ani v odborných kruhoch na Slovensku nediskutuje? Médiá sú stále zaplavené smeťami. No predsa len by mali existovať nejaké slobodné diskusie, kde sa človek dozvie pravdu aj z druhej strany. Veď staroba sa týka každého. A kto iný ako idealisti by tie debaty mali rozprúdiť?
Sloboda, rovnosť, bratstvo sú tri hodnoty, o ktoré sa vedie spor už od čias Francúzskej revolúcie. Liberáli vyzdvihujú slobodu, kresťania asi bratstvo, veď sa oslovujú bratia a sestry, a socialisti rovnosť. V súčasnosti však akoby dve nohy tohto stolíka boli trochu vykývané, tlačí sa na slobodu, lebo bez nej by vraj nebolo nič. Ale môže byť sloboda bez rovnosti a bratstva?
Naša spoločnosť je plná kriku. Chaosu. Niekto ten krik a chaos šíri. Pestuje.
Niekto tam vzadu. Pri pomyslení na neho si vždy spomeniem na toho veľkého psa, čo ma chce každý deň vydesiť.
V. A. Daniel
