O neznesiteľnej ľahkosti bytia (indivíduí)

Kedysi sme žili v kolektíve. Vraveli nám, že v kolektíve je život veselší a lepší, lebo človek nie je nikdy sám. (Vladimír Mináč: Nikdy nie si sama). Niektorí si z toho veselia a dobroty strúhali žarty, a tie im potom priniesli „neznesiteľnú ľahkosť bytia“ (Milan Kundera: Žert, Nesnesitelná lehkost bytí).
Počet zobrazení: 1540
47-48_XX_ilustracna foto-Roberto Rizzarto-m.jpg

Kedysi sme žili v kolektíve. Vraveli nám, že v kolektíve je život veselší a lepší, lebo človek nie je nikdy sám. (Vladimír Mináč: Nikdy nie si sama). Niektorí si z toho veselia a dobroty strúhali žarty, a tie im potom priniesli „neznesiteľnú ľahkosť bytia“ (Milan Kundera: Žert, Nesnesitelná lehkost bytí).

V jednom rozhovore po politickom prevrate som sa dozvedel, že i to bolo jedným z cieľov revolúcie: zbaviť ľudí „neznesiteľnej ľahkosti bytia“, naučiť ich, že nie sú kolektív, ale indivíduá, že majú svoje práva a že tie sú neodňateľné.

Ako sa tak rozhliadam okolo seba, mám neznesiteľný pocit, že sa cieľ napĺňa nie celkom želaným spôsobom. Zbavili sme sa kolektívu.

Zbavili sme sa kolektívu definitívne a úplne: žijeme individuálne a medzi samými indivíduami. Kolektív ergo spoločnosť je prázdna množina. Kde niet spoločnosti, niet ani spoločenských väzieb, zostali kontakty medzi indivíduami. Kontakty medzi indivíduami majú rozličnú podobu. Najčastejšie absolútne nezávislú od vžitých etických noriem, ktoré zvyčajne platia v dobrej spoločnosti, kde je nemysliteľné klamať, kradnúť a podvádzať. Nemysliteľné je to nie preto, že za takéto konanie hrozí trest, iba pre taký obyčajný pocit studu, ak človek prekračuje hranice dané morálkou spoločnosti.

No kde nie je spoločnosť, aké hranice?

Na svete sú indivíduá a potreby indivíduí sú sväté. Na ich posvätenie si indivíduá dokonca znásilnia normy. Čím je indivíduum bohatšie, tým má viac prostriedkov a tým viac kontaktov i väčšiu moc posvätiť si aj to, čo ešte včera bolo nepredstaviteľné.

K tejto úvahe ma pred časom priviedla zmienka o zlegalizovaní takzvaných čiernych stavieb v jednom bratislavskom obvode. (Iste sa to týka všetkých bratislavských obvodov, a iste i celého Slovenska, no o tomto jednom sa otvorene hovorilo v novinách.) Bohaté indivíduá s vplyvnými známosťami si postavili niekoľkomiliónové paláce v chránenom území. Keď začali stavať, úrady im pro forma oznámili, že stavajú na miestach, kde stavať nesmú. Indivíduá stavali ďalej. Úrady poslali políciu, aby indivíduám prehradila cestu na dovoz materiálu. Indivíduá políciu obišli inou cestou. Úrady vyrubili niekoľkotisícovú (pri niekoľkomiliónových projektoch!) pokutu. Indivíduá pokutu zaplatili a stavali ďalej. Paláce dostavali, obohnali vysokými múrmi. No a teraz čo? Miestny starosta navrhol problém vyriešiť: keďže paláce stoja, majú hodnotu desiatok miliónov, čo už? Niet tej sily, ktorá by ich dala zbúrať. Ako však majú ctihodné indivíduá žiť v pocite, že nebudú môcť so svojím majetkom nakladať ako so svojím majetkom? Nuž treba majetok, postavený nelegálne, zlegalizovať. Indivíduá majú vraj dobré konexie, a tak bola podľa starostu mestskej časti toto jediná schodná cesta, ako dať veci do poriadku. Nikto nemá moc zabrániť bohatému indivíduu, aby konalo proti verejnému záujmu. No ale aký verejný záujem, keď verejnosti niet?

Vivat crescat et floreat individua nostra! Nech žije a prekvitá za hradbami vysokých plotov, nech vyrubuje stromy a nech zahatáva cesty – je to jej právo, lebo má peniaze a vplyvných známych.

Žeby sa proti záberom chráneného územia mohla postaviť obec, ľudia, ktorí majú rovnaké právo na slnko ako indivíduá? Kto je to obec (Božia a Dominika Tatarku)?

Kedysi po politickom prevrate publikoval v českých novinách glosu filozof Erazim Kohák, ktorý žil v emigrácii na americkom kontinente: hovoril o svojej skúsenosti so silou ľudového referenda. V mestečku, kde žil, miestna honorabilita sa rozhodla postaviť novú cestu. Pri tej stavbe mal padnúť most, nijako nie významný, žiadna kultúrna pamiatka ani rarita, iba taký obyčajný užitočný prechod, ktorým si obyvatelia krátili cestu. Projekt stavby cesty bol hotový, honorabilita ho predstavila a určila termín výstavby. Miestni obyvatelia, ktorým chcela honorabilita zbúraním mostíka zasiahnuť do ich práv pohybovať sa po mestečku tak, ako to im vyhovuje, spísali petíciu. A výsledkom bolo, že nepadol plánový most, ale padol projekt, ktorý nezohľadňoval záujem ľudí. Erazim Kohák dával čitateľom svoju skúsenosť ako vzor: Ani vy, ľudia vychovávaní v totalitnom režime, si už nedajte diktovať, čo je pre vás dobré. Máte svoj život a svoj záujem, uplatňujte si ho.

Ach, kontinenty zámorské, vzdialené hviezdy vo vesmíre! Tu u nás, tu platia iné poriadky!

Skeptik by povedal: strašná spoločnosť. Ale aká strašná spoločnosť, keď spoločnosti niet? Keď sú len na našej nemohúcnosti sa pasúce, na akomkoľvek verejnom záujme nezávislé pažravé indivíduá?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984