Kde je ten žeravý kutáč?

„Ukážte mi takého dementa“, počul som neraz v takzvaných intelektuálnych kruhoch. Lebo tam je úplne prirodzené, a považuje sa takmer za bontón, charakterizovať „smeráckeho“ voliča ako lenivého, hlupáka, ktorý navyše kradne. Kto by sa už len chcel s takým identifikovať?
Počet zobrazení: 1970
1-2-010_39_ilustracna foto-TandEnyc-m.jpg

Kto sú voliči sociálnej demokracie? „Ukážte mi takého dementa“, počul som neraz v takzvaných intelektuálnych kruhoch. Lebo tam je úplne prirodzené, a považuje sa takmer za bontón, charakterizovať „smeráckeho“ voliča ako lenivého, hlupáka, ktorý navyše kradne. Kto by sa už len chcel s takým identifikovať? Zopakujme, stále nehovoríme o politikoch, ale o voličoch. Hneď po voľbách v roku 2006 všetkým voličom sociálnej demokracie na stránkach tlače vynadal nejaký Radovan Baťo, už v najbližších dňoch nová komentátorská posila modrého Sme. Voličom to natrel za to, že znížili jeho spoločenský status: pochválil sa, čo všetko má, plazmový televízor napríklad, a tí hlupáci voliči mu závidia, že je taký šikovný, bystrý. Iný výskumník z nespočetného množstva „vedeckých“ inštitútov „vyskúmal“, prečo má sociálna demokracia a jej predseda osobitne taký úspech u voličov: medzi priateľmi vykonali experiment. Dvaja priatelia sa zahrali na politikov, jeden sa hral na politika sociáldemokratického – a teda zľahučka táral, čo chceli všetci počuť, ten druhý bol zodpovedný. Vyhral ten táraj. Táraj sám nebol o svojich slovách presvedčený, ale zistil, aké je to ľahké vyhrať, keď rozpráva neracionálne, nezodpovedne, ale ľudia veria emócii, ktorú k nim vysiela. Jednoducho rozprávka, v ktorej sprostý Jano a Popoluška žmýkajú city a slzy divákov tečú potokom. No nenaštvalo by vás to? Neracionálny emotívny čitateľ týchto „výskumov“ sa opýta, prečo nepoužijú rovnakú metódu aj tí neúspešní. A ak ju aj používajú – veď už tri roky nerobia nič iné – prečo na krčmové reči typu „ukradli“ emotívne naladení voliči a čitatelia novín nereagujú primerane. Prečo, dokelu, sa voliči neľakajú hnevu napaprčených baťanov? Ba dokonca nereagujú na ich zlostné sliny tak, ako by si predstavovali? Čo sú úplne tupí? Niekde bude chyba. Širšie koncipovaný sociologický prieskum európskych hodnôt z roku 2008 (vykonaný na neutrálnom pracovisku, neplatenom donátormi) skúmal okrem iného dôveryhodnosť občanov k inštitúciám a profesiám. Novinárom ako takým ľudia v sledovaných obdobiach – rok 1991, 1999 a 2008 neveľmi dôverovali, určite však robili výnimky „svojim“ novinám a novinárom. Ide o extenzívny prieskum, pri dôvere inštitúciám sa nejde do hĺbky. No tie čísla sú aj tak zaujímavé a majú výpovednú hodnotu. V roku 1991 na Slovensku tlači úplne dôverovalo 6,5 percent opýtaných, vôbec nedôverovalo 10,2 percent. Výskum sa opakuje každých 9 rokov, a tak sa dozvedáme, že v roku 2008 úplne dôverovalo už len 3,3 percenta opýtaných a vôbec nedôverovalo 15,5 percenta opýtaných občanov Slovenskej republiky. Pre porovnanie – cirkvi v tom istom čase (rok 2008) úplne dôverovalo 23,1 percento opýtaných a úplne nedôverovalo 18,9 percent. A ešte jedno porovnanie: poslaneckej snemovni v roku 2008 úplne dôverovalo 5,4 percenta a úplne nedôverovalo 15,5 percenta opýtaných. Politici v úplnej dôvere teda bodovali vyššie ako novinári – a to je teda čo povedať... Slovenskí voliči, preferujúci sociálnu demokraciu a jej predsedu Roberta Fica, sú podľa všetkého dosť „závadní“, ak nechceme povedať, že nežiaduci. Nebyť ich, ako sme sa už mohli mať dobre! Prieskumy hovoria, že takých ľudí je na Slovensku okolo štyridsať percent. Ako ich rozoznať, ako ich vylúčiť, ako nedopustiť, aby tu strašili? Keď v septembri odišiel od nás režisér Ivan Petrovický, spomenul dramaturg Martin Porubjak, ako si ho po predstavení hry martinského divadla Eniky beniky v Hviezdoslavovom divadle predvolali na ministerstvo kultúry k súdruhovi Kotovi. V hľadisku sa totiž ocitli traja signatári Charty 77 Tatarka, Kusý a Šimečka. Ivanovi Petrovickému vyčítali, že do divadla vpustil „závadných“ divákov. Odpovedal im, aby ministerstvo nabudúce označilo „závadných“ divákov nejakou značkou. Nie však žltou hviezdou, tá sa už predsa len dávnejšie skompromitovala. Súčasní sociálni inžinieri tiež radi značkujú. Nie žltou, ale červenou hviezdou. Zatiaľ ju iba slovne vypaľujú „závadným“ voličom. Ak by bola spoločenská situácia čo len trochu priaznivejšia, nepochybujem, že by tak s rozkošou robili aj rozžeraveným kutáčom. V. A. Daniel

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984