„Tiché“ protesty

Súčasná slovenská spisovateľka, filozofka, esejistka, mimoriadna profesorka doc. PhDr. Etela Farkašová, PhD. (1943 Levoča) pôsobí na Katedre filozofie a dejín filozofie FF UK.
Počet zobrazení: 1886
E. Farkasova1-m.jpg

Súčasná slovenská spisovateľka, filozofka, esejistka, mimoriadna profesorka doc. PhDr. Etela Farkašová, PhD. (1943 Levoča) pôsobí na Katedre filozofie a dejín filozofie FF UK. Debutovala v roku 1978 poviedkovou zbierkou Reprodukcia času (Cena Ivana Krasku), na konte má dobrú desiatku prozaických knižiek, v ktorých pertraktuje najmä postavenie ženy v spoločnosti a medzigeneračné vzťahy, zo všetkých treba spomenúť najmä Deň za dňom (Cena Spolku slovenských spisovateľov 1997), kde zobrazuje život postihnutého chlapca žijúceho s matkou, novely Po dlhom mlčaní (Aspekt 2001) a Stalo sa (Cena Slovenského centra P.E.N. 2005), kde zachytáva citové rozpoloženie ženy odprevádzajúcej umierajúcu matku a dve zbierky poetických textov Na rube času (Iris 2006) a Opretá o ticho (PRO 2008); je spoluautorkou monografií Teória poznania (1980, 1987) a Štyri pohľady do feministickej filozofie (Archa 1994), autorkou monografie Na ceste k „vlastnej izbe“ (IRIS 2006), filozofických esejí Etudy o bolesti (VSSS 1998), Uvidieť hudbu (VSSS 2003), Fragmenty (s občasnou túžbou po celostnosti, VSSS 2008, Cena Bibliotéky) i najnovšej zbierky esejí Čas na ticho (VSSS 2009). S hostkou Slova Etelou Farkašovou sa zhovárala Vladimíra Komorovská Koncom minulého roku ti vyšla zbierka esejí Čas na ticho, v ktorej hĺbaš o možnostiach „civilizačnej obnovy“, velebíš ticho a pomalosť, zamýšľaš sa nad ničivým hlukom. Do tvojich filozofických reflexií sa vplieta aj nepopierateľná znalosť matematických a fyzikálnych zákonitostí... Eseje, ktoré som zahrnula do knižky Čas na ticho, som písala s prestávkami asi desať rokov, opakovane som sa však k nim vracala, jedna myšlienka asociovala druhú, a tak som texty dopĺňala, rozširovala až do podoby, v akej vstúpili do knižky… V poslednom čase ma zaujala aj téma ticha, respektíve jeho vytrácania z nášho, na rozličné spôsoby zahlučneného života, čoraz jasnejšie som si uvedomovala, ako tieto témy navzájom súvisia. V živote podriadenom imperatívu rýchlosti (čím rýchlejších výkonov, rýchlejšie dosahovaných ziskov a pod.) neostáva čas na pomalé a pokojné (seba)prežívanie, (seba)reflektovanie, ktorého predpokladom je aj tichá koncentrácia, nerušený ponor do vnútornej zážitkovosti. To sú „aktivity“, ktoré dnešná, najmä na materiálne zisky zameraná spoločnosť neoceňuje, ktoré však podľa mňa nepochybne patria k hodnotnému ľudskému životu, napríklad aj k rozvíjaniu schopnosti samostatne, kriticky premýšľať. Týmito esejami som vlastne vyjadrovala svoj „tichý“ protest voči viacerým tendenciám dnešnej doby, neraz veľmi povrchnej, umožňujúcej (nerozpoznané, a o to nebezpečnejšie) manipulácie s ľudskou psychikou. Je to jeden z paradoxov tejto doby, ak sa o nej hovorí ako o dobe silného individualizmu, no zároveň sa vytvárajú (predovšetkým celkovou konzumnou atmosférou, ale i vďaka médiám) podmienky na davovosť myslenia, podporuje sa nekritické prijímanie (nielen módnych) idolov, ale aj životných vzorov úspešnosti (ako sa stať bohatým, slávnym a pod.). Napokon, prispieva k tomu aj neúprosná „tovarizácia“: všetko, vrátane tradične nepredajných hodnôt, sa stáva tovarom, človek sa vtesnáva do roly predávajúceho alebo kupujúceho, priznám sa, že mne sú tieto „kupecké počty“, ak sa majú aplikovať na všetky sféry spoločenského aj osobného života, nesmierne proti mysli. Takže hoci eseje v tejto knižke môžu vyvolávať dojem, že ich autorka sa stiahla do ticha súkromia, nie je to tak, mojím zámerom bolo pokúsiť sa – cez trochu nezvyčajnú optiku opierajúcu sa o pojmy ako rýchlosť/pomalosť, hluk/ticho – o kritický pohľad na súčasné trendy vo vnímaní hodnôt, ba aj zmyslu našich dní. Motív ticha sa však v tvojej tvorbe neobjavuje prvý raz, vplietol sa ti už napríklad aj do poetickej knižky Opretá o ticho… Je to motív, o ktorom premýšľam už niekoľko rokov, keď sa to tak vezme, takmer všetky motívy v esejistickej knižke Čas na ticho sa už objavili v iných textoch, mám na mysli najmä knižku Fragmenty…, ktorú som písala paralelne s dvoma poslednými esejami v novej knižke, nie som veľmi vynachádzavá, ani „prelietavá“ autorka, a keď ma nejaká téma zaujme, rada sa k nej vraciam v rôznych kontextoch (a aj v rôznych žánroch), žiada sa mi ju „poobracať“ z viacerých stránok, priblížiť sa k nej z rôznych perspektív, napokon aj tak zistím, že som ju ani zďaleka nevyčerpala… V súvislosti s tvojou otázkou mi napadá skúsenosť, ktorú som si zopakovala aj pri písaní týchto esejí a ktorú pozná azda väčšina autorov a autoriek. Keď sa totiž sústredím pri práci na texte na nejakú jeho kľúčovú myšlienku či tému, zmocní sa ma natoľko silne, že pristupujem aj k čítaniu iných textov cez jej prizmu, tak som sa v posledných rokoch pristihla, že čítajúc Nietzscheho, Schopenhauera, Woolfovú, Durasovú, Canettiho, Ajgiho či ďalších, hľadám (a nachádzam) u nich prítomnosť fenoménov ticha, hluku, pomalosti. Keď som niektoré z tých textov čítala pred takými dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi, nepostrehla som ich tam, nebola som na ne ešte dostatočne citlivá… Podnetné bolo pre mňa zistenie, že týchto a iných autorov a autorky možno vnímať aj cez spomínané fenomény (zaujímavá by bola práca skúmajúca napríklad spôsoby, akými sa v dejinách filozofie, respektíve literatúry a vôbec kultúry tematizovala problematika ticha, hluku, rýchlosti, pomalosti…). Písali o nich viacerí, robili to dávno alebo dávnejšie predo mnou… Na jednej strane by to mohlo človeka skľúčiť, veď to znamená, že neprináša nič originálne, na druhej strane – a to je aj môj prípad – píšucich sa napriek tomu môže zmocniť pocit rozradostňujúcej súnaležitosti, spolupatričnosti s obcou duchovne príbuzných, myslím si totiž, že aj keď človek nie je originálny (a kto si už dnes môže robiť nárok na absolútnosť originálneho videnia, cítenia, písania…), môže byť v spôsobe, akým to (ne)originálne spracúva, jedinečný, nezameniteľný, ak by to neplatilo, nemalo by ani zmysel ďalej robiť umenie. Sartrova životná družka Simone de Beauvoir vo svojej dvojzväzkovej sociologicko-historickej štúdii Druhé pohlavie zdôrazňuje: „Nerodíme sa ako ženy, stávame sa nimi.“ Na inom mieste konštatuje, že „matka sa deťom javí ako obdarená bájnou mocou víl“, hoci sama nikdy nezakúsila radosti a strasti materstva. A mňa v tejto súvislosti zaujíma, čo v tebe – nielen ako autorke, ktorá vo svojich reflexívnych prózach tiež pertraktuje postavenie žien v spoločnosti – evokuje žena, ako sa pozeráš na úlohu matky... Simone de Beauvoir si veľmi cením nielen ako literátku, aj ako filozofku, vniesla do filozofie nové témy, ktoré sú z hľadiska žien nesmierne významné, respektíve nové pohľady na tradične pertraktované témy. Téza, že ženami sa nerodíme, ale stávame, sa postupne stávala leitmotívom mnohých teoretických reflexií, sprostredkovane iniciovala mnoho empirických skúmaní, možno povedať, že je to svojím spôsobom revolučná téza, ktorá mení pohľad na „rodovosť“ (mužskosť či ženskosť) ľudského subjektu, na to, čo sa v danej dobe a spoločnosti pokladá za prirodzené a typicky mužské a ženské… Je to téza, pod vplyvom ktorej sa začala venovať pozornosť socializačným procesom, predovšetkým v súvislosti s rodovou socializáciou, začali sa skúmať faktory ovplyvňujúce formovanie mužského a ženského jedinca v danom socio-kultúrnom kontexte. No aj Simone de Beauvoir sa dopustila istých zjednodušení, jednostranností, a práve jej vymedzenie materstva (mám však na mysli iný citát zo spomínaného diela), hoci v niektorých aspektoch produktívne, celkovo nepokladám za veľmi šťastné (na túto tému už existuje veľa prác, diskutuje sa o nej, pričom sa stretávajú rôzne interpretácie nielen tejto tézy, ale aj niektorých iných myšlienok poprednej francúzskej filozofky). V každom prípade je zaujímavé na základe existujúcich prác sledovať, ako sa menia historické podoby matersko-dcérskeho vzťahu, aj obrazy matky, ako sa lámu isté stereotypy a utvárajú nové predobrazy, predstavy o rolách, zodpovedajúce charakteru modernej spoločnosti. Pre mňa je zložitý, často rozporuplný matersko-dcérsky vzťah (či už uchopený literárne alebo ako téma filozofického diskurzu) dlhodobo zaujímavý a príťažlivý, napokon, venovala som mu nielen viaceré prozaické, ale i zopár odborných textov. Vo svojej próze Po dlhom mlčaní zachytávaš nehrdinskú hrdinku Silviu, ktorá „má smolu, že je jediné dieťa... vie až do špiku kostí, že je nemožná a zo všetkých síl sa snaží byť možná. No ako to má dokázať, keď ona nič nedokáže? Keď je iba batohom ťarchy, podhodeným matke pod nohy za akési záhadné hriechy?“ ako píše Jaroslava Blažková v eseji Klytaimnestry, kde sa hlbšie zamýšľa nad bolestnými výčitkami a uštipačnými poznámkami inak inteligentnej a vzdelanej matky a ich deštruktívnym dopadom na dcérinu psychiku. Nešťastná Silvia sa zhrýza a v liste píše: „... v to ráno som si zaumienila, že prestanem jesť, už nikdy neprehltnem ani sústo nijakého jedla, rozhodla som sa pre smrť vyhladovaním... chcela som potrestať aj svoje telo, ktoré mi spôsobovalo samé patálie, ktoré vyzeralo tak nepríťažlivo, ťarbavo a za ktoré som sa čoraz viac hanbila, voči ktorému som začínala pociťovať čoraz väčší odpor...“ Slovom, podarilo sa ti verne zobraziť dievčinu, ktorá sa ocitne v pazúroch mentálnej anorexie a po neúspešnom pokuse o samovraždu na psychiatrii... Aj to, že postava matky sa – v rozličných rodinných konšteláciách a na pozadí rozličných príbehov – opakovane vyskytuje v mojich prózach, hovorí, aký obrovský význam pripisujem materinskej pozícii, role, akú zohráva v živote dieťaťa (čím vôbec nechcem zmenšiť význam otcovskej roly). V novele Po dlhom mlčaní som – pre mňa dosť netypicky – vytvorila viacznačný, do istej miery protirečivý obraz matky, ktorá sa rozhodla využiť možnosti ponúkajúce sa po spoločensko-politickom prevrate. Jej právnické vzdelanie bolo dobrou vstupnou bránou k novej kariére, na jednej strane pociťovala satisfakciu z profesionálneho úspechu, na druhej strane chcela kariérou prekryť sklamanie zo svojho nie šťastného súkromia, zo stroskotaných partnerských vzťahov a aj z dcéry Silvie, ktorá neplnila nijakú z matkiných predstáv o úspešnej mladej žene, ktorej sa nedarilo splniť nič, čo pre ňu naprogramovala ambiciózna matka a ktorá dlho nebola schopná nachádzať ani svoje vlastné alternatívne ciele. Na príbehu tejto dvojice som sa usilovala ukázať, aké zložité a nejednoznačné môžu byť podoby matersko-dcérskeho vzťahu, akými okľukami sa tento vzťah môže vyvíjať, a to všetko v kontexte nových podmienok v trhovej spoločnosti, ktorej idey a ideály vníma a hodnotí každá z protagonistiek veľmi odlišne. V pozadí sa vynára aj otázka o zmyslupnom živote, o kritériách, ktorými ho možno merať… Ani toto nie je u teba nový motív… Vždy ma zaujímali skôr „nedostatkoví“ ľudia, ktorým sa niečo v živote neušlo, ktorí nemajú šance uspieť v arénach, kde sa víťazstvo meria peniazmi, úspechmi ako ľudia „dostatkoví“, vždy ma viac priťahovali tí trochu „vychýlení“, ukrivdení na tele či na duchu, tí slabší, neschopní konkurencie, boja… Ako merať hodnotu ich života, ak vieme, že vo vzťahu k nim neplatí reciprocita, symetria medzi tým, čo im dávame, a tým, čo od nich môžeme dostať, nikdy nezúročia to, čo do nich vkladáme, nebudú víťazmi, nebudú úspešní… Aj takto možno vnímať pozadie príbehu slabomyseľného Fedora a jeho matky v novele Deň za dňom, túto otázku si neraz položí jej protagonistka, je to otázka presahujúca privátny príbeh, odpoveď na ňu totiž závisí aj od usporiadania spoločnosti, do ktorej je situovaný, od jej hodnotového rebríčka… V esejistickej zbierke Uvidieť hudbu okrem iného spomínaš zaujímavú skutočnosť: „v starovekom Egypte panovala viera, že hudbou sa možno spojiť s bohmi a podporiť znovuzrodenie ducha, kňažky pri mystériách hrávali na rôznych hudobných nástrojoch, aby hudbou odháňali od kultovej sochy zlomocné sily a premieňali ich na tvorivú energiu“. Hudba je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou tvojho života... Hudba (mám na mysli „vážnu“ hudbu) rozhodne patrí k mojim spoľahlivým žriedlam pocitov radosti, psychickej pohody, neraz ma dokáže doslova vzkriesiť, vliať do mňa energiu, podľa mňa je vynikajúcim prostriedkom komunikácie – aj pre prípad, že sa potrebujem pozhovárať sama so sebou… – ale nechcela by som uvažovanie o nej zredukovať len na komunikačný aspekt, hudba umožňuje aj nemenej významný zážitok akéhosi metafyzického sebapresahovania alebo aspoň túžbu po ňom… Pôsobíš ako docentka na Katedre filozofie a dejín filozofie FF UK, si členkou Vedeckej rady FÚ SAV a vedeckých rád ďalších inštitúcií, Predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov i SC P.E.N., viacerých redakčných rád, rôznych komisií, a to ani nespomínam literárnu (filozoficko-esejistickú i príležitostnú prekladateľskú) tvorbu. Naozaj si neviem predstaviť, ako si ešte môžeš nachádzať čas na recenzie, hoc aj zaujímavých diel... Vlastne som celý život zápasila s časom (presnejšie, s jeho nedostatkom), v ostatných rokoch sa však učím redukovať svoje aktivity a sústreďovať sa na tie, ktoré pokladám za prioritné, nerobiť si z vlastného času nepriateľa, ale spojenca. A recenzovaniu venujem rada čiastku toho „stráženého“ času, pre mňa je to druh rozhovoru o knihe, ktorá ma oslovila (iné – až na pár výnimiek – nerecenzujem), je to priestor na doznievanie myšlienok, pocitov, ktoré vo mne vyvolala. Zvyčajne sa ťažko lúčim s knihou, ktorá mi prirástla k duši, a recenzovanie je takou svojskou rozlúčkou s ňou, hneď dodám, že aj mostíkom k ďalšej knihe… Albert Camus v protirečivo ladenom esejistickom diele Vzbúrený človek, ktorým sa, mimochodom, názorovo definitívne rozišiel nielen s niekdajším priateľom Jeanom Paulom Sartrom, predstaviteľom existencializmu, lež i literárnou avantgardou, rozvíja myšlienku, že „postava nikdy nie je totožná s románopiscom, ktorý ju stvoril. Jednako románopisec môže byť niekedy naraz prítomný vo všetkých svojich postavách“. Ty zas vo Fragmentoch uvádzaš: „... verí, že postavy majú vlastný život, že dokonca majú moc pôsobiť spätne na svojich autorov, len čo vznikli, získali určitý ontologický status, nemožno im ho odobrať...“ Zaujímalo by ma, ako sa to prejavuje, ako sa ti spätne vtierajú do života... Úplne súhlasím s oboma Camusovými výrokmi, ja som skôr mala na mysli okrem iného to, že utvorením postavy sa sčasti mení sám autor, „vypožičal si“ pre ňu cudziu optiku, pripísal jej aj iné ako svoje zážitky, skúsenosti, emócie, tým však, že bol istý čas s postavou silne stotožnený, že istý čas žila v ňom, prešlo z nej čosi späť aj do jeho osobnosti, rozšírilo jeho pohľad, emocionálne spektrum, možno sa to trochu podobá tomu, čo zažívajú herci v rôznych rolách… Napadá mi myšlienka, ktorú kdesi vyslovil Rúfus o básni, čo si ho „majstruje“…, všeobecnejšie by som povedala, že tvorba je vždy aj (seba)dotváraním, písanie aj (seba)prepisovaním. A to je na nej asi jedna z najvzrušujúcejších vecí…

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984