Čo hovoria tváre, keď slová kryjú

Dívala som sa v televízii na tlačovku. Za stôl si sadli dvaja chlapíci z SDKÚ. Jeden z nich sa preslávil najmä tým, že ako podpredseda NR SR brával na zahraničné služobky syna. Teraz sa tváril odmerane, ale aj odhodlane. Ten druhý sa pokúšal o priateľský úsmev. Veď prišiel medzi svojich, teda medzi slovenských novinárov.
Počet zobrazení: 1625

Dívala som sa v televízii na tlačovku. Za stôl si sadli dvaja chlapíci z SDKÚ. Jeden z nich sa preslávil najmä tým, že ako podpredseda NR SR brával na zahraničné služobky syna. Teraz sa tváril odmerane, ale aj odhodlane. Ten druhý sa pokúšal o priateľský úsmev. Veď prišiel medzi svojich, teda medzi slovenských novinárov. Priniesli im udavačský mail a udavačskú správu od nejakého policajta z Trenčína, že minister Robert Kaliňák organizuje na svoju podporu odborárov. A oznámili, že takto nebola polícia zneužívaná od roku 1989. Otvoril sa priestor na otázky „na telo“. Dvaja borci z SDKÚ, naučení, že novinári sú „naši“, boli – ako vždy – pripravení rozviesť svoje úvodné obvinenie: tlačovky opozície sa zvolávajú na tento účel. A funguje to. Čo sa však nestalo! Ktosi sa vyrútil na podpredsedu SDKÚ s neuveriteľnou trúfalosťou, ale úplne od veci. Vraj, ako je to s logom SDKÚ, prečo ho nevlastní strana, ale súkromná osoba. Mimické svaly okolo úst veľaváženého podpredsedu prestali poslúchať svojho pána, mykalo mu perami i bradou, do celej tváre sa premietol vnútorný zmätok a neistota. To bol herecký koncert – keby to bolo hrané, a nie naživo a naozaj! Slovami habkal, že na všetko pripravujú v SDKÚ odpoveď, zašermoval zločinným Robertom Ficom, ale tá tvár! Tá otvorená kniha prezradila, čo sa malo skryť slovami. No nič. Počkáme na ďalšie dejstvo frašky, pomyslel si divák. A ono prišlo. Tiež to bolo pekné predstavenie. Pred televíznych divákov TA3 nastúpili v priamom prenose šiesti najvyšší predstavitelia SDKÚ. Nikto na kandidátke SDKÚ už vyššie ako títo šiesti nebude, oznámil novinárom ich šéf Mikuláš Dzurinda. A oni (z vďačnosti?) kryli tomuto nebojácnemu, ale zábudlivému hrdinovi čudného príbehu chrbát. Expert Eugen Jurzyca, „nezávislými“ médiami dlhodobo predstavovaný ako nezávislý analytik, presvedčivým hlasom povedal, že vždy tisíckrát viac veril SDKÚ ako Smeru, a teraz verí ešte viac. Diváci zajasali: taký pádny argument, že strana neprala špinavé peniaze, priam od samého experta teda málokto čakal. Podobne pôsobivo odpovedala Iveta Radičová. Mala síce nejaké pochybnosti týkajúce sa loga a chcela sa na ne pýtať, ale už dostala odpovede a je spokojná. Medzi šiestimi najvyššie, vyššie už nikto nebude. Na tvári pána podpredsedu SDKÚ a NR SR bolo možné vyčítať úľavu. Ktosi z novinárov ešte spomenul výkričník od Jána Figeľa, no Dzurinda pokojne, vytrvalo a starostlivo odpovedal, že nemá obavu. Aj KDH má vraj svoju históriu... A čo bolo ďalej? Karel Jaromír Erben by dopovedal: „A ve vrbine podle skal, zelený mužík zatleskal...“ Čľup, a bolo po nej, strane čistej priezračnej.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984