Nepodarený striptíz s referendom

Po vzájomnom vyzývaní Ivana Mikloša a Richarda Sulíka na finančný striptíz sa verejnosť nedozvedela, čo nosí SDKÚ pod svojím modrým plášťom. O strane Sloboda a Solidarita vie v tejto záležitosti omnoho viac.
Počet zobrazení: 1706
0810_11_Foto_cyvanceforda-m.jpg

Po vzájomnom vyzývaní Ivana Mikloša a Richarda Sulíka na finančný striptíz sa verejnosť nedozvedela, čo nosí SDKÚ pod svojím modrým plášťom. O strane Sloboda a Solidarita vie v tejto záležitosti omnoho viac. Za rok svojej existencie získala SaS vo forme finančných darov a členského okolo 300-tisíc eur. Tretinou z tejto sumy prispel jej predseda. Nepochybne mimoriadne úspešný manažér, keď za tri roky práce po odchode z ministerstva financií mohol položiť na tanierik so žltým pásikom 100-tisíc eur. Hodnotový striptíz Sulíkovej strany sa však nekonal. Okrem hmlistých vyhlásení o liberálnej pravici toho o jej politickom programe veľa neprezradil. Chlapci v slovenskom go-go bare Tance sulíkovcov okolo chrómovej tyče sa krútia výlučne v rytme kritiky všetkého a všetkých. Odsudzujú minulosť, súčasnosť, aj budúcnosť, ak vo vláde nebude sedieť Sulík. Údery vpravo, ešte radšej vľavo, hore a najlepšie pod pás. Najprv sa líder SaS pustil do Mikuláša Dzurindu, v ktorom videl najväčšieho konkurenta v pravicovom spektre. Súčasný premiér mu však tento vďačný terč prirýchlo zvesil, preto sa zameral na politikov mimo opozície. Zaútočil na Vladimíra Mečiara, Roberta Fica a na konci minulého týždňa na dvoch najvyšších ústavných činiteľov. Sulík na tlačovkách soptil ako chlapec, keď mu vezmú obľúbenú hračku – referendum. Najvyššia forma demokracie na Slovensku dosiaľ slúžila najmä populistom. Za frázami o hlase ľudu skrývajú vlastné ambície. Ani akcia, ktorú sulíkovci rozbehli vlani v lete, sa od ostatných ,,všeľudových hlasovaní“ nelíšila. Virtuálna strana oslovila všetkých, ktorých mohla. Nie každý však má doma internet a nie každý môže v zamestnaní hodiny surfovať po webových stránkach. Bolo treba zasiahnuť širšie publikum. Pretože SaS so sotva trojpercentnými preferenciami na televízne dišputy nepozývali, jej zakladatelia vybehli na námestia chytať podpisy pod petíciu na vypísanie referenda. Ján Ľupták začínal v októbri 1994, krátko po parlamentných voľbách, svoju vládnu éru referendom o preukazovaní pôvodu peňazí použitých v privatizácii. A skončil ju o štyri roky tiež referendom, ktoré sa konalo súbežne s voľbami. Išlo o zákaz privatizácie strategických podnikov. Obe boli pre nedostatočnú účasť neplatné, ale Združenie robotníkov Slovenska sa tým aspoň vyčlenilo – ideologicky. Fyzicky sa na bujarej privatizácii podieľalo, keď do čela Fondu národného majetku i ministerstva privatizácie Ľupták postavil svojich nominantov. Šesť príťažlivých otázok Čo však prezradí šestica „páčivých“ otázok o štátotvorných myšlienkach novovzniknutej strany SaS? Dobre, zrušme koncesionárske poplatky. Ale ak sa STV a Slovenský rozhlas nemajú financovať ani zo štátneho rozpočtu, tak neostáva nič iné, len ich sprivatizovať. Túto otázku už sulíkovci do referenda nezahrnuli. Sotva by sa to každému páčilo. Kto by neobmedzil poslancom imunitu? Je to však ľavicová alebo pravicová agenda? A zredukovať parlament na sto mandátov? S akým efektom by v ňom pôsobili malé strany so štyrmi-piatimi poslancami? Voľby cez internet? Iste, v budúcnosti, no teraz by zvýhodňoval mladších a solventnejších voličov. Šetriť na limuzínach pre štátnu správu je pekná vec, ale na stanovenie ich maximálnej ceny by stačila vládna vyhláška. Netreba preto zbytočne vyhadzovať vyše šesť milónov eur na referendum. Za výberom otázok netreba hľadať génia ani majstra v politickom manažovaní. Ide skôr o kupecké počty, aj to sa kupec prerátal. Referendum, ktoré by zvýhodňovalo jeho iniciátora, sa v deň parlamentných volieb konať nebude. Sulíkovci donaha Nehorázne bolo, ako Sulík verejne tlačil hlavu štátu k tomu, aby mu vyšiel v ústrety a neobracal sa s právne spornými otázkami na Ústavný súd. Keď Ivan Gašparovič odmietal dopredu avizovať svoje kroky, veľký mág stratil zábrany. Podráždene vyhlásil, že ho prezident neprekvapil, lebo „ešte ako predseda Národnej rady SR často pošliapal základy demokracie tohto štátu“ a teraz „plní príkazy straníckej centrály strany Smer-SD“. Keď sa zase Pavol Paška vyslovil, že petičnú akciu pokladá za politické dobrodružstvo predsedu SaS a jeho snahu upútať na seba pozornosť, nasledovalo rozhorčené stanovisko SaS: ,,Považujeme za neprípustné, aby predseda parlamentu takýmto neúctivým spôsobom dehonestoval vôľu občanov, ktorí podpisom pod petíciou dali najavo, že chcú zmeniť veci verejné.“ Podľa najnovšej verzie predložia sulíkovci petičné hárky až na prelome mája a júna tak, aby sa referendum mohlo spojiť s komunálnymi voľbami. Petičná akcia s názvom Referendum 2009 by sa teda mala zavŕšiť až koncom roka 2010. Kto potom manipuluje s 350-tisícmi podpismi a ,,dehonestuje vôľu občanov“ v prospech úzkych záujmov jednej strany? Tento striptíz sa chlapcom zo Slobody a Solidarity akosi nevydaril.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984