Reklama

Vykrádanie čiernej diery

Daniel Lipšic je veľmi úprimný človek. Myslím to vážne: politici zvyčajne hovoria preto, aby podstatné zatĺkli. Vŕšia slová a vety, samá hlušina. Netreba počúvať, lebo každému súdnemu človeku je jasné, čo povedať nechcú. Aj keď sú pripravení odpovedať pokojne, vytrvalo a starostlivo.
Počet zobrazení: 1344
8-010-3-ilustracna foto-wikimedia-m.jpg

Daniel Lipšic je veľmi úprimný človek. Myslím to vážne: politici zvyčajne hovoria preto, aby podstatné zatĺkli. Vŕšia slová a vety, samá hlušina. Netreba počúvať, lebo každému súdnemu človeku je jasné, čo povedať nechcú. Aj keď sú pripravení odpovedať pokojne, vytrvalo a starostlivo. Daniel Lipšic sa z tohto húfu vymyká. Je skôr mravokárca než politik. Taký typický slušňák. Chodí do kostola, stará sa o rodinu, o telo i ducha a hovorí tak po americky: „ľudovo“. Slušní občania na jednej kôpke, neslušní na druhej. Triedi on. No aby mu tí slušní rozumeli, občas dokonca – na rozdiel od politikov – aj čosi povie. Napríklad pred prezidentskými voľbami. Spomínate si – žiadal sebareflexiu, ako to bolo s kupovaním poslancov... Pätnásťpercentná strana, ktorá si hovorí, že je lídrom slovenskej opozície, máva s jeho vyjadreniami trochu problém. Napríklad nedávno, keď slušným ľuďom objasnil, prečo museli za Dzurindovej vlády predať SPP: pretože šéfstvo v podniku za každej vlády kradlo. Ivan Mikloš napaprčene odkázal: ak Lipšic niečo vie, nech to povie orgánom na to určeným. Skrátka, nech zažaluje na orgány, budú konať. Tak ako doteraz vždy... Nebáť sa a nekradnúť, radil prezident Tomáš Garrigue Masaryk, ale asi ho málokto čítal. Slušným ľuďom, povedané Lipšicovým slovníkom, je zle už pri pohľade na politické ksichty. Prečo ich máme voliť? Vyberať, ktorí kradnú menej? Mimochodom – z čoho už dvadsať rokov kradnú? Keď od koryta utekali vystrašení zločinní komunisti, (ako ich radi charakterizujú hrdinskí antikomunisti), zostala po nich v Československu a logicky aj na Slovensku čierna diera. Tak hovorí legenda. Nechcem sa sporiť, či bolo milión sedemstotisíc ľudí na konci režimu zločinných, veď vieme, že keď to raz inkvizícia dala do zákona, tak je to pravda. Mňa len dvadsať rokov zaráža, kde sa vzali zlatonosné dojnice, z ktorých ak nepršalo, tak aspoň kvapkalo. Kto má rád čísla, nájde ich. Napríklad v článku Františka Nevařila, ktorý uverejnili Britské listy. Dozvedáme, že do konca roku 1989 tvoril majetok ČSSR 3 bilióny Kčs. Tento národný majetok bol stopercentne v domácom vlastníctve, vytvorený domácimi hlavami a rukami. Koncom roka 1989 neexistoval žiaden verejnoprávny dlh, ale finančné aktíva vo výške 85 mld. Kčs, k tomu 107 ton menového zlata, celková devízová pozícia štátu bola aktívna asi 23 miliárd Kčs. Podobné údaje uverejnil bývalý predseda federálnej vlády Lubomír Štrougal vo svojej novej knihe Paměti a úvahy. (Viem, že pre hrdinských antikomunistov budú tieto údaje nehodnoverné, lebo oni predsa veria a k svojej viere nepotrebujú argumenty.) Faktom je, že z čiernej diery roky prúdom vytekali miliardy korún. Hovorilo sa tomu privatizácia a všetko sa dialo podľa zákona. Raz by bolo treba vystaviť za rabovanie čiernej diery účet. Kto ho však vystaví, keď zatiaľ všetci aktéri iba vykrikujú, kto nakradol viac, a prečo bolo nutné zbavovať sa majetku v cudzí prospech...

Zatiaľ nehodnotené
     
Reklama
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama