Ťažoba ofery na oltár vlasti

Kresťanskodemokratické hnutie je ochotné obetovať sa. Keď si to bude situácia na Slovensku po parlamentných voľbách vyžadovať, pôjde do vlády hoci aj so Smerom. Také posolstvo prijalo KDH na oslavách svojich dvadsiatych narodenín. Nie je to prvý raz, čo chcú slovenskí kresťanskí demokrati na seba prevziať rolu politického mesiáša bez toho, že by to ktosi od nich vyžadoval. Napriek tomu svoj hviezdny čas na podobné poslanie už zrejme premárnili. Bolo to niekoľko týždňov po zrode KDH, keď sa Verejnosť proti násiliu dopúšťala vážnych chýb a na zväčša katolíckom Slovensku začalo bodovať hnutie Jána Čarnogurského. Karta sa obrátila, až keď VPN utlmila antikomunizmus a pri zostavovaní kandidátky do prvých slobodných volieb si prizvala na pomoc šesťdesiatosmičkárov na čele s Alexandrom Dubčekom a populárneho premiéra Milana Čiča. Sklamané KDH sa v júni 1990 muselo uskromniť s 19-imi percentami hlasov, netušiac, že najbližších 20 rokov bude mať v Národnej rade omnoho nižšie zastúpenie. Prvú skúšku celistvosti so stratou desiatky (percent) zložilo po dvoch rokoch, keď sa po fiasku rokovaní o novom usporiadaní česko-slovenskej federácie od neho odtrhlo ,,národné“, postľudácke krídlo Jána Klepáča a Viliama Oberhausera (SKDH). Odchody a príchody Druhý úder pod pás dostalo hnutie v roku 1999. Neúspešný Čarnogurského rival Mikuláš Dzurinda chcel svoje ambície riešiť zahnaním všetkých ovečiek z KDH, DÚ a DS do jednotného pravicového košiara. Keď mu to nevyšlo, založil SDKÚ, kam sa s ním premiestnil aj Ivan Šimko, Milan Hort či Gabriel Palacka. Tretiu schizmu prežívalo KDH po minulých parlamentných voľbách, keď skupina okolo militantného Vladimíra Palka ostro kritizovala úvahy o vstupe do koalície so Smerom. Nová strana, ktorú založili pod názvom Konzervatívni demokrati Slovenska, však nenašla vo verejnosti ohlas a ani pri súčasnom preskupovaní pravice s ňou nik nepočíta. Po tom, čo Šimko stihol vypracovať programy troch politických subjektov (konzervatívnej SDKÚ, liberálneho Slobodného fóra a kresťanskej Misie 21) sa vrátil do svojej ,,politickej domoviny“, aby tak naplnil slová nového predsedu Jána Figeľa: ,,KDH je otvorené pre všetkých ľudí dobrej vôle, i pre bývalých členov.“ Krízová alternatíva so Smerom Na slávnostnom sneme J. Figeľ konštatoval, že Slovensko dnes žije pod dominanciou červenej, je v réžii socialistov, no KDH ho vráti k originálu bielej. Nadviazal tak na Čarnogurského výrok spred 18-ich rokov, že neprestane pracovať, kým červené Slovensko nepremení na biele. Aj on však niekoho parafrázoval – Andreja Hlinku z roku 1919. Odvtedy boli tendencie premaľovať Slovensko na hnedo, červeno, teraz na modro, no vždy bolo najkrajšie, keď hýrilo všetkými farbami. Nepriamo to priznal aj Ján Figeľ. Naďalej preferuje pravicovú koalíciu s SDKÚ, ale ako núdzové riešenie pripustil vytvorenie širšej pravo-ľavej koalície so Smerom a SDKÚ. U dzurindovcov je tabu už samotná myšlienka rokovania o vládnej spolupráci s Robertom Ficom. KDH zo svojich kalkulácií vypúšťa iba Mečiarovo HZDS. A to aj v prípade, že by s ním chcel ísť do koalície M. Dzurinda. Samozrejme, teraz sa pije na kožu medveďa, ktorý, ak ho už jar prebudila, ešte behá po lese. Konečné verdikty činitelia KDH a SDKÚ vyslovia až po 12. júni. Hoci to nemusia byť práve oni, kto bude rozdávať karty, ktoré predtým zamiešajú voliči.Bývalý eurokomisár pre vzdelávanie iste postrehol, že spoločné vlády ľavice a pravice, najčastejšie sociálnych a kresťanských demokratov, v západnej Európe fungujú, v niektorých prípadoch dokonca efektívne. Pravda, ak socialisti uberú zo svojej radikálnosti a kresťania kladú dôraz na svoju sociálnu a rodinnú politiku, ako aj na úlohu štátu, ktorú liberáli aj konzervatívci potláčajú. Hnutie ako rieka Ján Figeľ považuje za prioritu zamedziť pokračovaniu súčasnej koalície po voľbách, lebo mu to ,,silno pripomína maďarskú cestu, ktorá priviedla krajinu z popredia do finančného kolapsu a krízy“. To treba podľa neho zmeniť, lebo ide o Slovensko, a stranícke záujmy sú až druhoradé. Voľbu menšieho zla pripúšťa i kresťanská vierouka. Preto si KDH môže dovoliť v prospech vlasti veľkú obetu, kreslá vo vládnych úradoch nie sú až také dôležité. Ešte menej záujmy SDKÚ. Víziou súčasného lídra KDH je „hnutie ako rieka, ktorá žije z prameňa, ale je napájaná prítokmi sprava i zľava. Jej vyhĺbené koryto udržiava smer, ale množstvo vody je jej silou.“ Existujú aj také krajiny, v ktorých horské riavy neskôr v údoliach zavlažia polia, ale potom sa strácajú v púšti. Ktorou cestou sa v treťom desaťročí svojho fungovania vydá KDH, to vie len Boh. A možno Ján Figeľ.