Neoprašujme strašidlá z panoptika
Priestranstvo pred Prezidentským palácom sa vždy v polovici marca mení na chór s pochybným rituálom, ktorého účastníci vyvolávajú zlých duchov a pokúšajú sa vzkriesiť neľudský režim. Je hrozné rok čo rok počúvať lži a polopravdy, čo tu panie doktorky v kožuchoch z kadejakých pospolitostí priateľov doktora Tisa a ktovie ešte koho vtĺkajú mladým ľuďom do hláv. A potom aj títo mládenci odetí v čiernom vytrubujú do amplióna nebezpečné somariny. Viacerých pritom zdobila zelená stužka. Ako asi budú o niekoľko týždňov odpovedať na maturitnej skúške z dejepisu či slovenčiny? Prekrútené výklady zašlých čias sa dajú zneužiť aj na nabádanie k trestným činom. Čo prinúti políciu k tomu, aby proti tomu zasiahla? Až keď rasistickými rečami podgurážení mladíci cestou na železničnú stanicu kdesi v uličke zmlátia Róma, Bangladéšana či Palestínčana? Alebo sa má aj Hodžovo námestie zmeniť na ring? Koho budú potom chrániť a na koho vytiahnu policajti obušky, keď raz horkokrvným antifašistom pri tých drzých klamstvách prasknú nervy? Tentoraz sa Tisovi pohrobkovia okrem iného rozhorčovali – paradoxne v súvislosti so spochybňovaním holokaustu – že v druhej svetovej vojne zahynulo až 30 miliónov ,,našich bratov“, Slovanov! Za koľkých z nich nesie osobnú zodpovednosť oslavovaný kňaz, ktorý slovenským vojakom požehnával, keď ich ako prezident prepožičal na inváziu do Poľska, na Ukrajinu, do Bieloruska a ruských stepí? Tak ako súčasnosť ani jednotlivé kapitoly dejín, vrátane Grassalkovičovho paláca, nikdy neboli len čierne a len biele. Aj udalosti v marci 1939, ako o tom píšeme v rubrike Z histórie, boli viacvrstvové. Slovensko, ponechané samo na seba, čelilo maďarskej agresii, ktorú aj vďaka odchádzajúcim českým dôstojníkom odrazilo. Vtedy to ľudácka propaganda šikovne využila. A po roku 1945 sa zase o Malej vojne otvorene nehovorilo... Rovnako, ako boli desaťročia tabu osobné tragédie nevinných ľudí v 50. rokoch a počas tzv. normalizácie, ktoré približujeme v článku o Márii Tvarožkovej. Ale aj najnovšie dejiny, napríklad zložitý vývoj v umeleckých kruhoch, sa pred verejnosťou zahmlieva. Ako sa čitatelia Slova dozvedia z rozhovoru so spisovateľom Gustávom Murínom, dnes ich chcú tí, čo stratili režisérsku pozíciu, prekrucovať a vytvárať o sebe falošné mýty. Rodia sa aj nové filmové (dokonca oskarovské) legendy o súvekých udalostiach, ktoré dodnes otriasajú svetom, ako je krvavý konflikt v Iraku, či v Afganistane. A mnohí kritici (v rubrike Kultúra) vzápätí po premiérach vyslovili svoj názor. Samozrejme, každý z iného pohľadu. Tak to má byť vo všetkom, no pokúsme sa vždy zaostať v medziach elementárnej slušnosti. A ľudskosti. Neoprašujme zatuchnuté obludy z panoptika histórie. Nie sme na ne odkázaní. Ani Slovensku nechýbali a nechýbajú osobnosti, ktoré si môžeme vážiť. Stačí sa rozhliadnuť.
