Tri sociálne svety (2)

Spoločnosť má podobu troch sociálnych svetov, ktoré sa od seba oddelili a každý žije v inej sociálnej realite.
Počet zobrazení: 3565

Spoločnosť má podobu troch sociálnych svetov, ktoré sa od seba oddelili a každý žije v inej sociálnej realite. (Dokončenie z minulého čísla) Profesor Jan Keller vystúpil 16. marca 2010 na Vysokej škole medzinárodných a verejných vzťahov v Prahe s prednáškou, v ktorej načrtol obsah svojej novej knihy Tri sociálne svety. Redakcia Slova s jeho súhlasom prednášku, ktorej druhú časť prinášame, spracovala z audiovizuálneho záznamu. Klasická robotnícka trieda sa stráca Pred troma rokmi vydali talianski sociológovia Massimo Gaggi a Edoardo Narduzzi knihu Koniec stredných vrstiev. Píšu o tom, na čo slúžili stredné vrstvy v Spojených štátoch amerických a v Európe počas priemyselnej spoločnosti. V podstate mali tri funkcie. Po prvé ekonomickú – museli vyprázdňovať sklad, museli spotrebúvať to, čo sa vyrobilo. Je ich veľa a majú vysoké príjmy, takže môžu pomáhať firmám tým, že budú spotrebúvať stále rýchlejšie. Ak to nejde, tak sa vymyslia rôzne sviatky, ktoré vymetú sklady úplne spoľahlivo. Politická funkcia stredných vrstiev je svojím reformizmom neutralizovať robotníkov. Keďže stredné vrstvy vedeli, že ich potomkovia podľa všetkého na tom budú lepšie než ony samotné, brzdilo to ich radikálnosť a fungovali ako veľmi dobrý vankúš proti radikalizmu robotníkov. Gaggi a Narduzzi upozorňujú, že globalizácia to začína radikálne meniť. Čína a India sú veľmi chudobné krajiny, ale v každej z týchto krajín je už zhruba 100 miliónov ľudí schopných spotrebovávať na úrovni amerických a európskych stredných vrstiev. Sto milió­nov Číňanov a sto miliónov Indov je schopných spotrebúvať toľko ako štandardné stredné vrstvy, takže odpadá nutnosť odmeňovať ich v Európe viac, pretože sa to môže skonzumovať inde. Klasická robotnícka trieda sa stráca, časť robotníkov sa uchytila v nižších stredných vrstvách. Niektorí z nich len za cenu veľkého zadlženia, zvyšok sa prepadáva do prekarizovanej práce, niektorí medzi vylúčených. Vo Francúzsku boli robotníci odpísaní pred trid­siatimi rokmi, vzniká proletariát služieb, ktorý má iné vlastnosti, než mala priemyselná robotnícka trieda. Proletariát služieb je všetko iné, len nie nejaký historický aktér možnej premeny spoločnosti. Klasickí robotníci miznú s prechodom priemyselnej spoločnosti na postpriemyselnú, aj keď podiel manuálnej práce neklesá. Vo Francúzsku stále 60 percent ľudí robí v podstate za robotnícke mzdy robotnícku prácu, lenže nie sú koncentrovaní v továrňach, ale rozosiati po skladoch supermarketov. Niektorí robia opravárov, sú rozptýlení, stratili vyjednávaciu silu, ktorú mal klasický proletariát. No a napokon tretia funkcia – dodávať odborníkov pre chod spoločnosti. Gaggi a Narduzzi upozorňujú na to, že India chrlí každý rok 200 000 nových inžinierov, ktorí pracujú v rovnakej kvalite ako európski a americkí za zlomok ich platov. To znamená, že aj tu stratia európske stredné vrstvy svoj doterajší monopol a oni prognózujú, že zostanú len nízkonákladové, teda málo odmeňované stredné vrstvy. Nebude im to veľmi prekážať, pretože vďaka globalizácii si budú môcť kupovať lacný tovar a náhradky luxusného tovaru, ktoré nájdeme v našich supermarketoch. Takže vlastne nič sa nedeje, vyspelé krajiny tým, že zlikvidujú stredné vrstvy a urobia z nich nízkonákladové stredné vrstvy, v podstate posilnia svoju konkurencieschopnosť tým, že sa prispôsobia rozvojovým krajinám. Veterinárna sociálna starostlivosť Problém je v tom, že ani čínske, ani indické stredné vrstvy, ktoré konzumujú ako stredné vrstvy, podľa všetkého nemajú klasické vlastnosti európskych kolegov. To znamená, že im nejde tak o slobodu, o kritické myslenie a sú omnoho náchylnejšie obhajovať status quo. Gaggi a Narduzzi, žiaľ, nehovoria minimálne o dvoch alebo troch zásadných veciach, ku ktorým by došlo, ak by skutočne stredné vrstvy klesli na nízkonákladové stredné vrstvy. Po prvé, znamenalo by to koniec sociálneho štátu, pretože posledný sponzor sociálneho štátu už by nemal peniaze, ktoré by mohol odkladať na financovanie verejných systémov formou poistenia. Tí najšťastnejší zo stredných vrstiev by sa poistili súkromne. Tí ostatní, keby by platovo klesli, tak by si, samozrejme, mohli kupovať lacné potraviny a lacné šatstvo, ale mohli by len málo prispievať na financovanie verejných poistných systémov, takže vznikol nejaký nízkonákladový systém sociálnej ochrany. Taký existuje v USA, Francúzi tomu hovoria veterinárna sociálna starostlivosť. Druhý problém, ku ktorému by to viedlo, by bolo ďalšie obrovské znehodnotenie vzdelania. Vzdelanie je akosi programovo znehodnocované od semestra k semestru, toho sme všetci svedkami, ale tu by došlo ku skokovému znehodnoteniu vzdelania. Pre stredné vrstvy by sa vyžadovalo rovnaké alebo vyššie vzdelanie s tým, že by už dopredu vedeli, že táto investícia ich vôbec pred ničím nechráni a že sa im nevyplatí. Museli by si platiť svoje vzdelanie, pretože nízkonákladové stredné vrstvy nemôžu udržať bezplatné školstvo. A vedeli by, že táto investícia je nenávratne stratená. Veď načo sú diplomy, keď z nich bude nízkonákladová stredná vrstva? A posledný problém, ktorý by tým vznikol – Max Weber spájal profesijne orientované stredné vrstvy s akýmsi zosvetštením protestantskej etiky a hovoril, že títo ľudia cez svoje povolanie osvedčujú svoje poslanie. Chcú sa realizovať, nejde im len o tie peniaze, len o supermarket, ale chcú sa realizovať vo svojom povolaní, chcú osvedčovať, že sú povolaní Bohom na nejakú činnosť. Stredným vrstvám by teraz nutne muselo začať vŕtať v hlave, prečo ich pán Boh povolal na to, aby vykonávali funkciu nízkonákladových stredných vrstiev. To nie je žiadne veľké terno. Klasickou triedou je dnes buržoázia Na opis sociálnej štruktúry sú v sociológii dva tábory. Pre jeden základné kategórie dodal Karol Marx, pre druhý Max Weber. Vyzerá to, že ani jeden z nich netrafil a že Weber bol bližšie. Marx hovorí o triedach ako skupinách, ktoré sú objektívne v rovnakej sociálnej pozícii, sú si vedomé svojich záujmov a dokážu kolektívne svoje záujmy obhajovať. Francúzski manželia Pinconovci vo svojich knižkách preukázali, že konkrétne vo Francúzsku je jediná skupina, ktorá spĺňa úplne všetky znaky marxistického vymedzenia triedy, a tou je diskrétna elita. To sú ľudia na špici spoločnosti, ktorí žijú úplne kolektívne, zámerne obhajujú svoje skupinové záujmy, podriaďujú svoj individualizmus tomuto obhajovaniu a zvyšku spoločnosti vykladajú, ako je cnostné správať sa individualisticky, pretože tým rozbíjajú akýkoľvek možný kolektivistický odpor. Keď Marx hovoril o triede, mal na mysli robotníkov. Dnes jediná skutočná klasická trieda so všetkým často prerastajúca až do podoby stavu alebo kasty je tá najvyššia buržoázia, ľudia, ktorí sú na tom tak dobre, že aj keď prakticky všetci majú vysokoškolské diplomy, ich príjem z práce tvorí sedem až osem percent celkových príjmov. Nemusia pracovať. Všetky príjmy majú z rodinného majetku, ktorý dynasticky dedia. To je rozdiel medzi diskrétnou elitou a pomocnou elitou. Tá má v podobe špičkových politikov alebo špičkových manažérov často príjmy z práce porovnateľné s členmi diskrétnej elity, ale ona pracovať musí. Do pomocnej elity patria tí, ktorí, ak by prestali vykonávať funkcie pre diskrétnu elitu, tak by z elity vypadli. Čo je veľmi cenné, pretože tým sa vytvára ilúzia jej obmeny. Tým, že diskrétna elita vyhadzuje a prijíma nových členov pomocnej elity, sa vzbudzuje ilúzia, že elita sa dynamicky obmieňa v situácii, keď diskrétnej elite ide len o udržanie rodových práv a zároveň sa vzbudzuje ilúzia, že ten, kto je v elite, je tam na základe výkonu a vzdelania. Diskrétna elita je tam na základe obrovských rodinných majetkov, ktoré sa nedajú žiadnym spôsobom premrhať. Zatiaľ čo pomocná elita sú ľudia, ktorí organizačne alebo profesijne plnia dôležité funkcie, získavajú za to obrovské výhody, sú však podmienené plnením tých funkcií. Mocenská elita sa obmieňa minimálne Nemecký sociológ Michael Hartman napísal v posledných rokoch dve zaujímavé knihy, jednu o elite v Nemecku, druhá porovnáva elity v západnej Európe. Hartman zistil, kde pracujú a aký majú sociálny pôvod ľudia, ktorí absolvovali popredné nemecké ekonomické, právnické a hospodárske školy, ktorí ich absolvovali v roku 1955, 1965, 1975 a 1985. Úplne presvedčivo dokladá, že aj keď sa obrovsky s demokratizáciou vzdelania zvýšila šanca stredných dokonca niekedy aj nižších vrstiev absolvovať vysokú školu, mocenská elita, ktorá predstavuje pár percent v spoločnosti, dodáva do vrcholnej politiky, vrcholných manažérskych funkcií a vrcholných funkcií správy a výkonu práva 80 percent ľudí. Len 20 percent sa dostane pri rovnakých diplomoch a pri rovnakom vzdelaní do radov pomocnej elity napriek tomu, že ich rodičia nepatria do pomocnej alebo diskrétnej elity. Z 80 percent sa v kľúčových mocenských štruktúrach striedajú deti najbohatších a mierne nadpriemerne bohatých rodín. V druhej knihe Hartman zisťuje, že najviac prepletená, najuzavretejšia elita z európskych krajín je vo Francúzsku a Španielsku. Až potom je Veľká Británia. V škandinávskych krajinách sa, naopak, do špičkových kategórií dostáva najviac potomkov neelitných vrstiev. Zároveň ukazuje, ako koreluje uzavretosť mocenskej elity s mierou chudoby v danej krajine: čím je elita uzavretejšia, tým je tam chudoba rozšírenejšia. Sú len dve výnimky: Taliansko a Francúzsko. V Taliansku elita nie je príliš uzavretá a chudoba je veľká. Hartman to vysvetľuje tým, že veľká časť Talianov pracuje v rodinných podnikoch, kde majú nízke príjmy, podpora v nezamestnanosti je v Taliansku nízka. Naopak, francúzska elita je veľmi uzatvorená, ale chudoba je tam výrazne menšia, pretože francúzsky sociálny štát stále dáva prostriedky na to, aby deklasovaní nepadli úplne dolu. Ideál neoliberálov je bezdomovec Max Weber používa na opis sociálnej štruktúry dve kategórie. Weber takisto uznával existenciu tried, ale základom jeho triedy je to, čo jednotlivec sám za seba v tvrdej konkurencii nesie na trh práce. Základom triedy robotníkov je to, že každý robotník individuálne nesie na trh svoju prácu. Základom triedy kapitalistov, že nesú svoj kapitál v konkurencii s druhými. Základom triedy riadiacich pracovníkov je, povedzme, ich manažérske know-how. To sú triedy – každý individuálne sám za seba a v konkurencii s druhými. Takto sa dnes správajú nižšie vrstvy a až na výnimky aj stredné vrstvy. Druhá kategória, ktorú používa Weber, sú statusové skupiny. Tie majú v sebe niečo z predmoderných stavov, čo sú skupiny ľudí, ktorí spoločne obhajujú svoj spoločný záujem, snažia sa vytvoriť monopol na určité činnosti a ostatných z tohto monopolu vylúčiť. Na základe tejto koncepcie vznikla hlavne medzi americkými sociológmi koncepcia sociálneho uzatvárania, kde sa usilujú vysvetliť to, čo klasická teória tried objasniť nedokáže. Marx má problém vysvetliť, prečo v USA bieli robotníci fungujú na úkor černošských robotníkov, keď všetci patria do proletariátu, prečo muži majú o tretinu vyššie platy než ženy. Teória uzatvárania sa snaží, aj keď nie je bez chyby, tieto nie nepodstatné veci vysvetliť. Weber vlastne hovorí, že diskrétna elita, hoci nepoužíva tieto výrazy, sa správa ako stopercentná statusová skupina, ktorá kolektívne obhajuje svoje statusové záujmy. Čím bližšie k spodku spoločnosti, tým viac sa šíri mentalita individualizmu, ktorá obrovsky vyhovuje statusovej skupine. Ideálom neoliberálov je v podstate človek, ktorý je izolovaný od druhých, za všetko si zodpovedá sám – možno tam dodať ďalších šesť alebo osem znakov. Z diskrétnej elity tak nefunguje nikto, ale presne tak fungujú bezdomovci. Ideál neoliberálneho človeka je najviac naplnený v kategórii bezdomovcov, ak by ešte medzi nimi neboli primárne väzby a ak by im nepomáhali sociálni pracovníci, bol by zavŕšený stopercentne. Spoločnosť ako trojrýchlostné mesto Obraz o sociálnych svetoch nevyčítame zo všeobecnej sociológie, tam sa hovorí o všetkom možnom, len aby sa nemuselo hovoriť práve o tom, ale vyčítame ho zo sociológie mesta. Sociológia mesta, najmä americká a francúzska, venuje pozornosť sociopriestorovej segregácii. Tá narastá tým, ako vznikajú tzv. gated communites (múrmi obohnané komunity), ako prebieha proces urbanizácie či džentrifikácia jadier miest. Sociológia mesta ukazuje, ako sa na jednej strane odtŕhajú a opevňujú oproti zvyšku spoločnosti tí najbohatší, hovorí sa tomu citadela. To nie sú ani gated communites, ktoré sú na predmestí veľkých miest u nás, je to jednoducho pevnosť tých najbohatších, ktorá im slúži na demonštrovanie moci a zároveň ich chráni pred kontaktmi s tými nižšími. Francúzsky sociológ Jacques Douzelot to sumarizoval v knihe Trojrýchlostné mesto, ktoré znamená, že na jednej strane sú historické centrá, obývané najbohatšími, ak sa neuzavrú priamo do citadely alebo nejakej inej chránenej komunity. Na druhej strane predmestia veľkomiest chátrajú a menia sa na zóny, kde neplatí žiadne právo. Medzi tým sa snažia svoje súkromie ochrániť stredné vrstvy, ktoré sa vysťahúvajú z chátrajúcich predmestí. Vo Francúzsku je to obrovský paradox, pretože predmestia vznikali v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch ako odrazový mostík pre tých, čo mali ísť hore. Takže žili vedľa seba inžinieri a mladé rodiny, robotníci, zatiaľ čo dnes tam žijú tí, ktorí nie sú schopní sa odtiaľ vysťahovať. Douzelot opisuje hororové pomery, ktoré tam vládnu, a porovnáva to s pomermi v USA, z čoho mu vyplýva, že v Európe neexistuje geto. Analyzuje chicagské geto, ktoré má 400-tisíc černošských obyvateľov, a tvrdí, že taká miera segregácie v Európe je nepredstaviteľná. Skúma jedno severné predmestie Paríža a uvádza, že keď tam niekoho zabijú, hovorí sa o tom celé týždne, zatiaľ čo v americkom gete z nejakej strany ustavične počuť streľbu. Preto, že naše stredné vrstvy sú mizerne odmeňované, v Českej republike sa im podarilo segregovať len minimálne. Iba preto, že naše stredné vrstvy sú na tom tak zle, ako na tom sú, u nás v noci nehoria predmestia. Pretože tú biedu a bezvýchodiskovosť tam stredné vrstvy stále rozrieďujú. Ak by sa im výrazne pridalo, čo nehrozí, tak by to znamenalo obrovské urýchlenie chátrania panelákových predmestí. Elita, pomocná a servisná elita Medzi elitou a pomocnou elitou existuje napätie. Príslušníci pomocnej elity sa boja, že sa z nich stane obyčajná servisná trieda. Termín servisná trieda vymyslel austromarxista Karl Renner v tridsiatych rokoch minulého storočia, potom ho oživili Ralph Dahrendorf a John Goldthorpe. Do servisnej triedy patria ľudia, ktorí majú relatívne vyšší príjem, určitú mieru autonómie v práci a dôveru elity. To všetko si udržia tak dlho, dokiaľ budú fungovať ako prevodová páka elity. Vtedy o dôveru ani o príjmy neprídu. Ich príjmy sú výrazne nižšie než príjmy pomocnej elity a pôsobia na národnej úrovni, zatiaľ čo pomocná elita sa čoraz viac spája s globalizovanou ekonomikou. Takže trest pre pomocnú elitu je spadnúť do servisnej elity, robiť na úrovni Česka to, čo zatiaľ môže robiť celoplanetárne. Títo ľudia mali všetky výhody, o ktorých som hovoril, a teraz pri prechode na nový model ekonomiky môžu o ne kedykoľvek prísť. Výhody mali zaistené vysokým postavením v rámci organizácií a patria medzi tých, o ktorých sa organizácie zoštíhľujú. Hrozí im prekarizácia práce. Nižšie stredné vrstvy sa, samozrejme, boja, že by prestali byť využiteľné a v tom prípade by spadli medzi prekarizovaných. Problém prekarizovaných, o čom hovorí ďalšia knižka Louisa Chauvela, je v tom, že často vyrastali v stredných vrstvách, sú zvyknutí na konzumné vzorce stredných vrstiev a hlavne v novej generácii sa ich podmienky rýchle zhoršujú. Zatiaľ riešia svoju situáciu tak, že žobrú u svojich rodičov, aby im zabezpečili bývanie, aby im pomáhali s tým najnutnejším. Sú u rodičov do 26, 28, 30 rokov. To bolo vždy v Taliansku, ale nikdy nie vo Francúzsku. Sú u rodičov čo najdlhšie a keď sa osamostatnia, tak tvoria hlavné jadro domácností, ktoré sa zadlžujú. Sú zvyknutí na konzum stredných vrstiev a keď im rodičia prestanú adekvátne pomáhať, tak sa obrovsky zadlžujú. Chauvel to vyjadruje výstižne takto: hlavou žijú v stredných vrstvách, ale nohy majú v realite sociálne vylúčených. Majú hodnoty stredných vrstiev a finančné prostriedky najnižších vrstiev. Tri nesplnené podmienky Ak má spoločnosť fungovať – v sociológii je táto téma za posledných 150 rokov prebraná z mnohých strán – musia byť splnené minimálne tri podmienky. O ľuďoch, ktorí patria do elity, sa musí predpokladať, že tam sú zaslúžene. Sú v elite preto, že podali nejaký mimoriadny výkon a svoje privilegované postavenie si zaslúžia. Alexis de Tocqueville v práci Starý režim a revolúcia píše, že jedným z hlavných dôvodov revolúcie bolo, že vysokú šľachtu kráľ zbavil všetkej moci a pritom jej zostali všetky privilégiá. Patrila do elity privilegovaných, ale všetci vedeli, že je úplne nefunkčná, že nemá nič pod kontrolou, že si len užíva svoje privilégiá, ale v živote spoločnosti nehrá žiadnu rolu. Veľké časti elity sú dnes v postavení vysokej francúzskej šľachty na konci starého režimu. Nemôžu ovplyvniť základné parametre globálnej ekonomiky, nemôžu ovplyvniť krízy v dôsledku špekulatívnych financií. Nemohli ovplyvniť to, čo sa stalo pred touto krízou, že sa financie odtrhli od zvyšku ekonomiky a tak si to vynahradzujú aspoň silno predimenzovaným materiálnym a mocenským zabezpečením. To je modelová situácia, ktorá tu bola pred viac ako 200 rokmi. Druhá podmienka, ktorá by mala byť splnená – stredné vrstvy musia veriť, že ak sa vo svojej funkcii osvedčia, nie je im uzatvorená hranica do pomocnej elity. To bolo v podmienkach spoločnosti nerovnosti, ale v spoločnosti nesúmerateľnosti to už neexistuje. Stredné vrstvy boli lojálne hlavne preto, že verili, že lojalita pomôže ich deťom. Dnes si to už minimálne polovica stredných vrstiev už nemôže oprávnene myslieť. Tretia podmienka – deklasovaní musia mať nádej, že budú integrovaní do spoločnosti, že ich vylúčenie zo spoločnosti, či už čiastočné alebo úplné, je len dočasná situácia a oni nakoniec do spoločnosti integrovaní budú. S úpadkom sociálneho štátu je táto nádej čoraz iluzórnejšia. Omnoho viac im hrozí, že budú trvale tvoriť súčasťou underclass, podtriedy, spájanej s tými najhoršími vlastnosťami. Takže to, že spoločnosť prechádza z fázy nerovnosti do fázy nesúmerateľnosti, sú, samozrejme, hypotézy. Hypotézy, ktoré obmedzujú platnosť všetkých troch predpokladov pre zachovanie stability, a pre to, aby niekto veril tomu, keď tá spoločnosť o sebe hovorí, že je demokratická. Vyzerá to, že tieto predpoklady sú veľmi spochybnené. A tým sa táto kniha pre istotu končí. Prof. PhDr. Jan Keller, CSc., český sociológ, publicista a environmentalista pôsobí na Fakulte sociálnych štúdií Ostravskej univerzity Prednášku so súhlasom autora spracoval Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984