Reklama

100-ročné (Česko)Slovensko a 150-ročný Vavro Šrobár

Na návšteve v Liskovej, Šrobárovom rodisku
Počet zobrazení: 2502

Neodvratne a nezvratne sa blíži storočnica slovenskej štátnopolitickej existencie. Rok 1918 zaniesol do politických máp sveta geografický pojem Slovensko. Podiel na úspešnom slovenskom príbehu majú viaceré osobnosti, zásluhy niektorých z nich sú aj kodifikované. Iných zase znevažované. Neprávom. Medzi zaznávané až prehliadané postavy z obdobia zrodu slovenskej štátnosti patrí jeden zo „stvoriteľov“ Slovenska v rámci Česko-Slovenska – Vavro Šrobár. A  spomínam ho nielen pre okrúhle jubileum štátu, ktorý prišiel na svet aj jeho zásluhou. V toto leto (9. augusta 2017) si pripomíname 150 rokov od jeho narodenia.

srobar_portret.jpgSyn dedinského richtára z Liskovej, dediny pod Chočom neďaleko Ružomberka v Dolnom Liptove. Už počas stredoškolských štúdií sa chytí za pačesy s maďarskou šovinistickou ideou. Pomoc českého prostredia na dokončení stredoškolských štúdií a najmä spoločenský život počas štúdia lekárstva v Prahe mu poskytli neskorší „geopolitický základ“ využitia československej cesty k vytvoreniu Slovenska. Na začiatku 20. storočia sa stáva praktickým lekárom v Ružomberku, podieľa sa na drobnej práci s ľudom (Hlas, Prúdy). „Roku 1906 slovenská ľudová strana kandidovala ma v okrese ružomberskom za vyslanca na snem. Za túto odvahu namerali mi uhorské súdy jeden rok štátneho väzenia.“ Všetko potvrdzovalo nemožnosť a priam nemohúcnosť dosiahnuť obvyklým spôsobom zvrat vo vnútornej uhorskej politike v prospech slovenskej myšlienky. Bránil tomu paškvil zvaný uhorské voľby. Obrat k lepšiemu nenastáva ani po vzbure obyvateľov obce Lúčky (1906) alebo po streľbe v Černovej (1907). Nehovoriac o stave slovenskej spoločnosti, ktorej slovenskosť je nepatrná. V roku 1908 píše: „... veď slovenský život, je taký ťažký, taký tvrdý, a toľme zaslúžený! Žijeme ako pastorkovia v svojej domovine a od prírody nášho kraja musíme si krvopotne vymáhať každý kúsok chleba. Na slovenský národ sa nikdy Šťastena neusmievala, nám sa nikdy náhodou darov nedostávalo, ale všetko, čo máme a čo sme, je prácou umu a mozoľnej ruky slovenskej.

Nevzdáva sa… Ak to nepôjde v rámci Uhorska, pôjde to v spolupráci s Čechmi. „Človek je slobodný v politickom význame slova opravdive len vtedy, keď má účasť vo vláde svojej zeme.“ Celosvetová vojnová kataklizma mení od základov možnosti pre slovenský národný život. Umožní slovenskosť povýšiť na štátnosť. Ajhľa! Z ľudskej ničoty do všeľudských výšin. „Československý národ dosiahol svoju slobodu a štátnu samostatnosť revolučnou cestou. Jeho najlepší synovia … sa presvedčili, že miernou cestou a ústavnými prostriedkami v tomto štáte náš národ sa nestane nikdy pánom svojho osudu...

V roku 1918 nastávajú Šrobárove hviezdne okamihy. Verejné vystúpenie ešte počas vojnového besnenia na prvomájovej manifestácii v Liptovskom Mikuláši, kde dovidel už zore národnej slobody. Posledné uhorsko-kráľovské áreštovanie v Cegléde. A už na scénu svetových dejín prichádzajú „muži 28. októbra v Prahe“. Šrobár ako jediný Slovák! Zabezpečuje slovenské spolupodielnictvo na spoločnom štátu. Nie je do počtu a či na okrasu. Vie, že aktívna a svojprávna vôľa slovenského národa po novom štátnom spolužití vyjadrená v Martinskej deklarácii 30. októbra 1918 nestačí pred maďarskou zlovôľou. Šrobár nie je iba muž vo vláde, je to muž, ktorý vládne. Už 6. novembra 1918 „preberá“ štátnu moc v Skalici. Píše Dr. Ivanovi Hálkovi: „Vyhlásili sme vládu slovenskú pred tisícovým zástupom v Skalici. Oduševnenie úžasné. Mesto v záplave československých trikolór. Všade pokoj. Váš Šrobár dočasný predseda Dočasnej vlády na Slovensku.“ Dočasná vláda sa ujíma moci. Národná revolúcia stále kvasí. Samotný Šrobár sa vracia do Prahy a vymenujú ho za prvého ministra zdravotníctva v ústrednej vláde. „Ustanovením vlády dňa 14. novembra automaticky zanikla právomoc Dočasnej vlády pre Slovensko.“

liskova.jpg
Pohľad na Liskovú od hornej kaplnky na krížovej ceste.

Nestačí Slovensko len porodiť, treba zabezpečiť prežitie novorodenca. Zápas o Slovensko pokračuje, Maďari sa nevzdávajú. Načim bolo zaviesť trvalú československú správu na Slovensku. Vláda rozhodla vymenovať plnomocného ministra pre správu Slovenska, alebo skrátene plnomocného ministra pre Slovensko“. Stal sa ním 7. decembra 1918 Vavro Šrobár! Šrobárovo ministerstvo od 12. decembra sídli v Žiline a organizuje obsadzovanie „osvobozeného“ (a zrodeného) Slovenska československými vojenskými silami. Následne buduje novú správnu moc. Pridáva ďalšie štátnické rozhodnutie – hlavným mestom sa stáva Bratislava, tu sa od februára 1919 vládne. Práve Šrobárovou zásluhou sa stáva Bratislava slovenským hlavným mestom takrečeno na večné časy. Pripojil Petržalku, bránil a ubránil dnešnú južnú hranicu Slovenska pred maďarskými nárokmi. Vo funkcii „ministra pre Slovensko“ zotrval až do parlamentných volieb v apríli 1920.

O necelé dva mesiace prichádza 4. jún 1920. Veľký Trianon! Podpis mierovej dohody Spojencov s Maďarskom. Pre Slovensko znamená konečne krst novorodenca a jeho zápis do svetovej matriky. Slovensko je na svete nielen de facto ale i de jure. Vavro Šrobár splnil svoje poslanie. „Vznik ČSR a kladenie základných kameňov jej stavby nerozlučne spojené sú zo životným dielom Dr. Vavra Šrobára. (…) Vždy mal na mysli svoju ideu, ktorú nezradil, nepustil, nekompromitoval ani vtedy, keď bolo najhoršie. A ideu túto pevnou rukou uskutočňoval, keď dozrela doba, ktorú pomáhal pripravovať. Dr. Vavro Šrobár je prvým Slovákom, ktorému bolo v histórii dopriano, aby vykonal veľké štátnické dielo. (I. Dérer)

dscf5049.jpg
Pamätná tabuľa na rodnom dome Vavra Šrobára.

Takmer dvadsať nasledujúcich rokov je politikom „v druhej línii“. Dočasná skaza jeho štátnického diela zapríčinená Mníchovom 1938 nie je mu ľahostajná. Vraví sa: Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky! Nie tak V. Šrobár. Mal skutočne cit (alebo um) „byť pri tom“. V politickom až štátnickom slova zmysle. V rokoch druhej svetovej vojny a tesne po nej sa opäť pohybuje v najvyšších sférach domácej politiky. Ajhľa muž 29. augusta 1944! „Vyhlasuje“ Slovenské národné povstanie a obnovenie Československej republiky. Je spolupredsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady, zúčastňuje sa povojnových rokovaní v Moskve. Stáva sa ministrom financií v prvej povojnovej košickej vláde Z. Fierlingera. V roku 1946 ešte zakladá Stranu slobody. Dokonca po februári 1948 vo veku 81 rokov prijíma v Gottwaldovej vláde funkciu ministra pre zjednotenie zákonov. V tejto funkcii pokračuje aj po Gottwaldovom zvolení za prezidenta v prvej vláde Antonína Zápotockého až do svojej smrti 6. decembra 1950. Určite to už nie je „ten Šrobár“! Ale jeho meno ako by bolo symbolom úspešnosti československej myšlienky. A každá vláda chce byť úspešná…

Ľudská pamäť je výberová. Ešte výberovejšia je slovenská pamäť. A najmä prelietavá. V slovenskej spoločnosti sú časté (alebo len boli?) pochody sôch, odhaľovania a zahaľovania pamätných tabúľ, premenovávania ulíc. Ani pripomienky na Vavra Šrobára sa nevymykajú z rámca slovenských zvyklostí. Zopár ulíc a námestí nesie jeho meno. Pamätná doska v Trenčianskych Tepliciach, zopár zmienok na jeho plnomocné ministrovanie.

srobarov_dom.jpgu_srobarov-detail.jpg






Rodný dom významného rodáka, v ktorom je pohostinstvo U Šrobárov.


Ako to vyzerá v jeho rodnej Liskovej? Nie najhoršie. Jeho rodný dom sa pýši pamätnou tabuľou, ktorá pretrvala za tie desiatky rokov všetky naše dejinné povíchrice. Ba čo viac! Dnes, v jeho rodnom dome je pohostinstvo U Šrobárov. Možno sa inšpirovali činorodou povahou nielen Vavra Šrobára, ale aj jeho otca. Neďaleký cintorín je miestom viacerých hrobov Šrobárovcov. Náš hrdina Vavro je však pochovaný v Bratislave na Ondrejskom cintoríne. Terajšie vedenie obce sa hlási k svojim slávnym osobnostiam. Pri okrúhlom výročí narodenia svojho – jedného času – prvého Slováka chystajú pietnu spomienku na mieste jeho prvého pohľadu na slovenskú zem. A po zrekonštruovaní kultúrneho domu sa hotujú zriadiť aj malú „šrobárovskú“ expozíciu. Určite nesmieme zabudnúť na brata Jozefa a jeho dlhoročné významné dušpastierske pôsobenie v Kestúci pri Ostrihome, v dnešnom Maďarsku. Toto všetko spolu s ďalšími miestnymi kultúrnymi (napr. Harmincov kostol) a prírodnými (nielen Liskovská jaskyňa) pamiatkami vytvorí vhodné miesto na oživovanie a spoznávanie národnej slovenskej pamäte. A nielen tej.

Dúfam, že nadchádzajúce roky (v decembri roku 2020 uplynie 70 rokov od smrti Vavra Šrobára) budú v znamení odklínania našej pamäti na jeho slovenské štátnické dielo. Aj z mojej strany. Najbližšie prinesiem niečo na tému Vavro Šrobár a Bratislava.

Foto: Autor a archív

Priemer: 4.9 (19 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama