Blog František Novosád
Zmeny dobových rámcov
Každá doba má svoje dominanty, svoje maniere, svoje normy a svoje konvencie, špecifický spôsob videnia sveta. Všetky výkony človeka sú umiestnené do istého dobového rámca a plne sú zrozumiteľné len z tohto rámca. Možno najpovrchnejším, ale určite najvýrečnejším prejavom sily dobovosti je móda. Obliekame sa tak ako sa patrí, aby sme sa obliekali. Nikto nevie, kto určil, ako sa máme obliekať, všetci to však vieme a rešpektujeme. Móde sa podriaďujeme prinajmenšom z dvoch dôvodov.
Bola Európa, bola ....
Európsku úniu sme na Slovensku vždy považovali za priestor práva, racionálnej a férovej politiky. Radi sme sa dali presvedčiť, že hospodárska prosperita je logickým dôsledkom demokratických pomerov v členských krajinách. Videli sme, že štáty EU kládli na seba vysoké nároky a so samozrejmosťou sme akceptovali, že rovnako náročné boli aj vo vzťahu ku krajinám, ktoré sa chceli stať členmi tohto vybraného spolku. Mnohí si pamätáme, ako rozhorčene reagovali štáty Európskej únie, keď po parlamentných voľbách v roku 2000 v Rakúsku ľudovci vytvorili koalície pravicovou FPÖ.
Čakanie na zázrak
Veda a na nej založená technika dáva človeku do rúk reálne nástroje ovplyvňovania svojho prostredia a aj seba samého, zároveň však človeku berie aj ilúzie tým, že nám hovorí o tom, čo nie je možné. Veda teda rozširuje okruh našich možností ovplyvňovať podmienky nášho života, zároveň nám pripomína aj naše obmedzenia, hovorí o tom, čo nie je možné, čo nemôžeme ovplyvniť.
Hmla vojny
Vojny boli vždy spojené s propagandou. Svojich bolo treba presvedčiť, že svoje životy riskujú a obetujú pre tú správnu vec, protivníka bolo treba zneistiť tým, že sa mu povie „pravda“ o tom, za čo vlastne bojuje, „pravda“ o tých, ktorí ho do vojny poslali. Samozrejme boli výnimky, obvykle však vo všetkých vojnách „pravda“ bola na strane tých, ktorí mali lepšie zbrane a vedeli ich lepšie používať.
Predsa len v minulých vojnách v poslednej inštancii rozhodovali zbrane, nie propaganda.
Politická kultúra II
Ako je to s politickou kultúrou slovenskej spoločnosti?
Pre slovenskú spoločnosť je charakteristická zároveň intenzita a amorfnosť tak národného ako aj občianskeho „my“. Máme silné, ale málo obsažné národné povedomie. Amorfnosť vedie k tomu, že často sa stretávame s rozličnými podobami „podmieňujúceho“ sa prihlasovaniu k slovenskosti typu „Som Slovák, ale viem to vysvetliť!“[1]
Ako sa sformovalo toto intenzívne, ale amorfné, resp. podmieňujúce národné povedomie?
O politickej kultúre I
Termín „politická kultúra“ sa často - najmä v publicistických textoch - používa ako nástroj hodnotenia správania sa politikov. Hovoríme o vysokej alebo o nízkej politickej kultúre, o jej prítomnosti alebo nedostatku, hodnotíme jej kvalitu. Toto - hodnotiace – použitie pojmu politickej kultúry je prirodzené: predsa spoločenské dianie okolo seba vždy najprv hodnotíme a až potom vysvetľujeme. Vlastne aj naše vysvetlenia politického diania sú do veľkej miery len pokračovaním v hodnotení inými prostriedkami.
Kam sa stratilo triedne vedomie?
Sociálna teória skúma spoločnosť ako komplex skupín, tried, vrstiev. O jednotlivca sa sociálne teórie zaujímajú len ako „predstaviteľa“ skupiny. Jednotlivec vystupuje ako personifikácia kolektívne vypracovaných spôsobov života. Individuálne konanie sociológiu zaujíma len pokiaľ je vyjadrením kolektívnych postojov, len v tej miere, v akej je determinované skupinovou príslušnosťou.
Pochybnosti o politických diskusiách
Rakúsky ekonóm J. Schumpeter, zdôvodňujúc svoje názory na povahu demokracie, poznamenáva, že ľudia, keď začínajú diskutovať o politike, tak ich intelektuálny potenciál sa prudko znižuje, stávajú sa primitívmi a padajú na úroveň asociatívneho a emociálneho myslenia. V diskusiách o politike ľudia hlúpnu. Nuž, je to tak! Stačí sledovať akúkoľvek diskusiu o politike a nezaujato hodnotiť argumenty, ktoré sa v nej používajú. Politické diskusie sú obyčajne diskusiami o kvalite osôb, ktoré politiku „robia“. Teda diskutuje sa o tom, kto je schopný a kto nie, kto je „charakter“ a kto podvodník.
Médiá a manipulácie
Médiá hrajú v politike dvojznačnú úlohu. Informujú a zároveň filtrujú informácie, interpretujú ich. Pokiaľ informujú, tak ich môžeme považovať za reprezentantov verejnosti. Pokiaľ filtrujú informácie a interpretujú ich, tak sú obvykle pomocníkmi politikov. Médiá sú však vzdorovitým pomocníkom. Veľmi často sa usilujú politikmi manipulovať.
O pedagogickom optimizme
Pedagogickí optimisti sú presvedčení, že úlohou učiteľa je „prebudiť záujem“ študenta o študovaný odbor. Pesimisti sa zasa domnievajú, že študent si „záujem“ musí priniesť do školy sám. Podľa nich záujem možno aktualizovať, usmerniť, nie je ho však možné implantovať. A už vôbec nie je možné ho niekomu vnútiť. Nie je možné vliať dva litre vody do litrovej nádoby. A to ani vtedy, keď túto vodu prevaríme alebo osladíme. Fakty sú fakty, malá násobilka platí aj vtedy, keď sa to niekomu mocnému nepáči.